Zbohom, Morava

Keď sa jedny dvere zatvoria...

Zdravím všetkých, ktorí museli opustiť svoje internátne izby!

Ako som písal v niektorom z predošlých príspevkov, tento semester som sa na internáte zdržal veľmi dlho. Skoro až dva dni. Od tej doby bolo všetko krvopotne nasťahované tam. Až dovčera.

Sused potreboval ísť do Brna, pretože mal skúšku a ja som to využil na to, aby som si mohol ísť po veci, podpísať papiere, odovzdať kľúče. Len, čo sme nastúpili do auta, zaujímalo ma, ako je možné, že majú skúšku osobne a nie online. “Celý semester hovoril vyučujúci, že skúška bude na sto percent osobne. Dnes ráno prišiel e-mail, že bude online. Keď som už naštartoval, tak ideme.”

Po prechodne cez hranice sme sa zastavili na čerpacej stanici. Pani predavačka – bez rúška. Po príchode na internáty, chalan na vrátnici – bez rúška. Keď niekto prešiel chodbou – bez rúška. Pani upratovačka, ktorá prišla skontrolovať izbu – bez rúška. Cítil som sa ako v nejakom utopickom filme.

Len, čo som prešiel posuvnými dverami na kartu, prepadol ma pocit nostalgie a akejsi úzkosti z toho, že tými chodbami prechádzam naposledy. Vyšľapal som schodmi o dve poschodia vyššie, prešiel som dverami, na ktorých viselo upozornenie, aby sme dodržiavali “noční klid”, až som sa dostal k dverám označeným trojčíslím 436. Privítalo ma známe buchnutie dverí, pretože je na nich namontovaný zatvárač, tá známa vôňa izby, kalendár so železničnou tematikou nastavený na október 2020 a neumytý hrnček so zvyškom splesniveného čaju.

Nasledovalo balenie. Dlho. Prešiel som celú izbu niekoľkokrát, aby som zistil, či som si naozaj nič nezabudol. Medzitým zaklopala pani upratovačka. Tá spomínaná bez rúška. Začala niečo hatlať, čomu som nerozumel, až mi nakoniec došlo, že bude, zrejme, z Ukrajiny. Začala balkónom. Zhnusila sa a povedala, lámavou češtinou, že je neporiadok. Potom prezrela zvyšok izby, kuchyňu a kúpeľňu, pričom sa zhnusila, že nemá čo vytknúť. Neboli sme tam skoro štyri mesiace, čo by sa asi zašpinilo? Povedala, že mi vyplní papier s tým, že je čisto, ale mám umyť balkón. Následne chcela dlhé meno sem a krátke meno tam (rozumej celé meno a podpis) a so slovami “báj báj” odišla z izby. Posledné, čo ostalo bolo dokončiť balenie, trochu pozametať balkón, aby sa nepovedalo, naložiť všetko do auta, odniesť kancelársku stoličku, ktorú mi nechal prvý spolubývajúci ku kontajnerom, podpísať formuláre, odovzdať kľúče a odísť domov.

Musím sa priznať, že mi to celé prišlo ľúto. Rok a pol života v tej izbe vo mne zanechal spomienkový odtlačok a spôsobil melanchóliu pri poslednom zamykaní známych dverí. Viem, že keď sa jedny dvere zatvoria, iné sa otvoria a naozaj sa teším na nové príležitosti, ale teraz nechávam vstrebať prežité momenty.

Rok a pol starý výhľad z internátneho balkóna na záver