Keď sa jedny dvere zatvoria...
Zdravím všetkých, ktorí museli opustiť svoje internátne izby!
Ako som písal v niektorom z predošlých príspevkov, tento semester som sa na internáte zdržal veľmi dlho. Skoro až dva dni. Od tej doby bolo všetko krvopotne nasťahované tam. Až dovčera.
Nie, toto nie sú predsavzatia. Len nenaplnené predstavy...
Zdravím všetkých tých, čo sa tento rok neboja plánovať!
Hovorí sa, že tvoj rok je taký, aký si ho urobíš. A je to pravda. Vždy je na výber: buď budeme sedieť, fňukať a nadávať na veci, ktoré aj tak neovplyvníme, alebo z toho plesnivého citróna vytlačíme, čo sa dá. #penicilín
Nemyslel som si, že práve toto bude môj prvý príspevok nového roka
Zdravím všetkých utečencov!
Dnešný deň sa začal úplne obyčajne. Vstal som, pozrel som si epizódu zo seriálu, uvaril som Mac ‘n’ cheese pre seba a sestru na obed a pozeral som seriál ďalej. Sestra prišla z práce, chvíľu na to prišla za mnou do izby a povedala: “Nepôjdeš so mnou na chatu na päť dní? Vraj sa dnes otec stretol s niekým pozitívnym a nechcem tam byť izolovaná sama.” Chvíľu mi trvalo spracovať túto informáciu a potom sme sa rozbehli a začali baliť, notebooky, nabíjačky, zubné kefky, oblečenie a vlastne všetko, čo budeme na nasledujúcich päť dní potrebovať. Sestra totiž chodí do práce a keď nemusí byť v karanténe, vyriešilo sa to takto.