Úspechy roka 2015

Za tento rok sa toho stalo dosť. Dosť na to, aby som mal pocit, že pretiekol príliš rýchlo (áno, mne roky tečú). Mám pocit, že každému sa rok 2015 zdá príliš krátky. Minimálne z mojho okolia.

1. Prihlásil som sa na vysokú školu a prijali ma

Beriem to ako veľký úspech, keďže na učenie som nikdy príliš nebol. Síce na to hlavu mám, ale prokrastinácia bola vždy silnejšia ako chuť učiť sa. VŽDY! Napriek tomu, že som prípravám na prijímačky nevenoval toľko času ako by som chcel mal, prijali ma na obe vysoké, na ktoré som sa hlásil. YES! Teraz je to už o čosi náročnejšie, keďže sa skúškové obdobie už začalo a ja by som sa mal učiť, ale who cares? Dve skúšky som už spravil, spravím aj zvyšných päť. Aj keď o tom pochybujem...

Poirotove Vianoce, z pera Agathy Christie

Neviem, či sa z toho stane zvyk, ale keď som mojej drahej Princess kúpil a poslal knihu Ja, Mária Antoinetta od autorky Juliet Grey, nielen, že sa fakt potešila, ale stihla mi vynadať, nech to už viac nerobím. No a tak mi nečakane jedného dňa prišiel balíček, práve s knihou Poirotove Vianoce. Zabijem ťa! 

Nie je nad pocit, keď sa začítate do nádherného prostredia plného snehu a mrazu a potom otvoríte okno a leto vám naloží tri facky.
Každopádne musím uznať, že slávna Agatha Christie opäť nesklamala a vytvorila naozaj skvelé prostredie a atmosféru pre vraždu. Starý provokatér a manipulátor, ktorý väčšinu času trávi v izbe na invalidnom vozíku, jeho traja synovia - jeden oddaný otcovi a preto využívaný, druhý zadĺžený, tretí nie je zmierený so smrťou matky a viní z toho práve otca - ich manželky a dve záhadné postavy: stratená vnučka po mŕtvej dcére a syn dávneho kamaráta.

Klokan s dáždnikom je väčší ako Sydney, alebo prepínáky po zápise na vysokú školu

Napísal by som tento príspevok ešte večer, no stihol som akurát upraviť fotky, tak to nevyšlo.

Včera sme mali so Smokeyim (nie nehúli, ale vyzerá tak, preto tá prezývka) dlhý deň. Konal sa zápis na vysoké školy. Obaja máme školu v jednom meste a navyše oproti sebe, preto sme sa odviezli spoločne.

Samozrejme, ja by som nebol sám sebou, keby nestihnem zablúdiť priamo v budove školy. Aj to len kvôli tomu, že som sa rozhodol nasledovať jednu peknú blondínku, od ktorej som započul, že aj ona ide na zápis, no keď sme dorazili na miesto, zistil som, že ona patrí do úplne inej fakulty. Výborne! Musel som sa teda vrátiť na informácie a popýtať sa na cestu, k správnej miestnosti. Nakoniec som sa dozvedel, že zápis mojej fakulty sa konal v inej budove. Ešte lepšie! Proste ja...

Návšteva z Moravy

"Ahoj, nó jsem tady," to boli prvé slová, ktoré som od nej počul. Dovčera sme si len striedavo písali a nepísali. Už šesť rokov.
Prekvapilo ma, keď mi písala minulý týždeň, že berie brata na na letisko do BA a tak sa zastaví, keď je už tu. Popravde som si aj myslel, že to nevyjde ako väčšina vecí, na ktorých sa s niekým dohodnem, no podarilo sa.

Napriek sviatku - ktorý patrične zhejtovala - sme našli miesto, kde sa naobedovať, kde sa osviežiť pred horúčavou až sme nakoniec skončili v parku pod stromom, kde nám čas stiekol pomedzi prsty rozhovormi od témy k téme o zážitkoch. Dávno som sa takto dobre s nikým neporozprával.
Taktiež sme sa snažili porozumieť žene, ktorá k nám prišla a začala čosi ukazovať. Neskôr mi došlo, že to bude znaková reč.
"Říká, jestli jsme nevideli jejího syna. Má dvadsetsedm, tričko stejné barvy jako ty a taky stejný účes. Prej tady mněl být ráno, ale neobjevil se. Myslí si, že odešel s kámošem, který hodně pije."
"Ty ovládaš znakovú reč?"
"Ne, ale nejak ji rozumím."
Tak fajn, nerozumel som jej len ja.
Deň sme ukončili objednaním pizze do parku a zabávaním sa na pohľadoch okoloidúcich.

Teraz je na mne navštíviť Moravu. Dúfam, že mi to nebude trvať ďalších šesť rokov.