Návšteva z Moravy

"Ahoj, nó jsem tady," to boli prvé slová, ktoré som od nej počul. Dovčera sme si len striedavo písali a nepísali. Už šesť rokov.
Prekvapilo ma, keď mi písala minulý týždeň, že berie brata na na letisko do BA a tak sa zastaví, keď je už tu. Popravde som si aj myslel, že to nevyjde ako väčšina vecí, na ktorých sa s niekým dohodnem, no podarilo sa.

Napriek sviatku - ktorý patrične zhejtovala - sme našli miesto, kde sa naobedovať, kde sa osviežiť pred horúčavou až sme nakoniec skončili v parku pod stromom, kde nám čas stiekol pomedzi prsty rozhovormi od témy k téme o zážitkoch. Dávno som sa takto dobre s nikým neporozprával.
Taktiež sme sa snažili porozumieť žene, ktorá k nám prišla a začala čosi ukazovať. Neskôr mi došlo, že to bude znaková reč.
"Říká, jestli jsme nevideli jejího syna. Má dvadsetsedm, tričko stejné barvy jako ty a taky stejný účes. Prej tady mněl být ráno, ale neobjevil se. Myslí si, že odešel s kámošem, který hodně pije."
"Ty ovládaš znakovú reč?"
"Ne, ale nejak ji rozumím."
Tak fajn, nerozumel som jej len ja.
Deň sme ukončili objednaním pizze do parku a zabávaním sa na pohľadoch okoloidúcich.

Teraz je na mne navštíviť Moravu. Dúfam, že mi to nebude trvať ďalších šesť rokov.