Osem dní v Portugalsku a v Španielsku, druhá časť

„Španielsko je krajinou, kde každý každého pozná a kto nikoho nepozná, ten telefonuje.“

Zdravím všetkých čitateľov!

V prvej časti sme si prešli prvé štyri dni výletu, avšak do Španielska sme sa ešte ani nedostali. V tomto príspevku to napravíme, no ešte jeden deň v Lisabone zvládneme. Ako som už predtým avizoval, tento posledný deň bude veľmi zaujímavý. Tak poďme na to.

Deň 5. (utorok 15. októbra)

Deň sme začali veľmi príjemne a to tak, že sme opäť zavítali do obľúbenej cukrárne na raňajky. Ida, ako spomínala v komentári k prvej časti, nemohla odolať Delícii. 

Následne sme sa vybrali na električku s prestupom na metro, aby sme navštívili modernú časť Lisabonu.

Prvou zastávkou bola lanovka. Dostali sme sa k nej cez park, kde boli všelijaké umelecké výtvory.

Lístok na lanovku stál deväť eur obojsmerne. Ak ste sa chceli odviezť len na druhú stranu, lístok stál sedem eur, čo sa vôbec neoplatí.

Musím však povedať, že výhľad z lanovky nebol ktovieako úchvatný. Z jednej strany sme mali len vodu a z druhej strany samé fádne moderné budovy. Ale možno tomu prispel fakt, že sme mali v ten deň zamračené, preto bolo všetko také šedivé, neveselé.

Na druhej strane sme sa prešli nákupným centrom a pred ním sme si pozreli sochu obrovskej mačky zhotovenej z plastového odpadu.

Nebolo tam veľmi čo iné pozerať, preto sme sa lanovkou vrátili nazad a vybrali sme sa do umeleckej štvrte s názvom LX Factory. Už po ceste nám začalo pršať, preto sme museli vytiahnuť núdzové pršiplášte a dáždnik.

LX Factory

Prešli sme si obchodíky s fakt peknými vecami a suvenírmi. Nakoniec sa však rozpršalo ešte viac, preto sme sa rozhodli, že nájdeme nejakú fajn reštauráciu a schováme sa pred dažďom. Kým sme však našli tú pravú a googlili ostošesť, celkom sme zmokli. 

Zakotvili sme teda v podniku A Praça. Pivo nám tam doniesli v dlhých úzkych pohároch, z ktorých sme sa smiali, že vyzerajú ako vázy. Matteo si nakoniec objednal chobotnicu s tým, že v ten deň sa cítil dostatočne odvážny na to, aby ju konečne prvýkrát okúsil. My ostatní sme toľko odvahy teda nemali. Ale keď milá servírka povedala, že tú chobotnicu má rada, ale naopak to, čo som si objednal ja, rada nemá kvôli hríbom, čosi mi napovedalo, že to nebude také zlé.

Teda som sa nakoniec odvážil vypýtať si malý kúsok z jeho porcie na ochutnanie. Napočudovanie to nebolo vôbec zlé. Trochu gumové, ale inak fajn. Nie je to síce jedlo, ktoré by som si sám objednal, ale ani mi nebolo proti srsti. Naopak Ida vyzerala, že by si najradšej od nás odsadla.

Keď sme uznali, že už asi neprší, vyšli sme von a vyrazili sme k Panteónu, ktorý sme si nestihli pozrieť druhý deň, kedy sme to mali v pláne. Lenže problém bol v tom, že počas cesty sa znovu rozpršalo. A ešte viac. K Panteónu sme síce došli, ale začalo tak strašne liať, že sme si ho ani nestihli obzrieť. 

Vybrali sme sa teda naspäť na byt. Medzitým sme však stihli zmoknúť tak veľmi, že ani ten igelit z Tigeru nepomohol. Museli sme sa dokonca brodiť zaplavenou uličkou. Z topánok sme preto mali malé jazierka.

Len, čo sme konečne došli na byt, dúfajúc, že sme v klimatizovanej električke neprechladli, začalo sa sušenie a dávanie samých seba dokopy. Najviac mokré veci sme rovno hodili do práčky, kde sme sa snažili prísť na to, ako nastaviť len žmýkanie a nie samotné pranie (nemali sme už ďalšiu kapsulu). Menej mokré veci sme rozvešali po stoličkách. Našťastie na byte boli aj dva ohrievače. Nanešťastie sme pustili všetko naraz. Na dvoje páry topánok sme pustili spomínané ohrievače, Ida sušila ďalšie fénom a do toho išla práčka. A ja si v duchu hovorím: Nevyhodíme takto poistky? Asi o päť sekúnd na to sa bytom rozľahla tma. Poistky sa podarilo nahodiť naspäť, ale pustili sme už len jeden ohrievač a odložili fén.

Nasledovala registrácia do ubytovania v Madride. Mali sme sa všetci podpísať prstom na displeji. Potom nasledovala panika. Pýtali si číslo kreditnej karty. Keď pani ubytovateľke Fenyl napísal, že nemáme kreditnú kartu, že u nás je najbežnejšia karta debetná, pani na to odpísala len, že ak nemáme kreditnú kartu, máme si ju požičať od rodinného príslušníka, alebo od kamaráta. Nikto z nás nepoznal človeka, ktorý by takú kartu vlastnil, alebo bol ochotný nám ju požičať. Ja sám by som mal obavy poskytovať niekomu svoju kreditku, keby nejakú mám. Pani sa však nedala a trvala na tom, pretože nám potrebuje zablokovať 300 €, kvôli tomu, aby mala zálohu, keby sme niečo na ubytovaní pokazili.

Už sme si začali predstavovať, ako budeme v Madride na ulici. Fenyl mi podal svoj mobil s vytočeným číslom na podporu Bookingu, že ja viem najlepšie po anglicky. S angličtinou síce ktovieaký problém nemám, ale nepoznal som všetky detaily a nepomohlo mi ani to, že pani na druhej strane linky mala silný prízvuk obyvateľa ktorejsi krajiny východnej Ázie.

Popísal som, čo je teda za problém a ona mi tvrdila, že určite boli podmienky spísané v maile, že ak ich nesplníme, mohli by nám zrušiť ubytovanie. Tým, že ja som ubytovanie nevybavoval, o žiadnych podmienkach som nevedel a Fenyl tvrdil, že nič o kreditnej karte tam spomínané nebolo. Keď som jej povedal, že už nie sme na Slovensku a potrebujeme na druhý deň odletieť do Madridu, najlepšie s ubytovaním, povedala, že mám počkať na linke, s niekým sa poradí a pustila mi do ucha výťahovú hudbu.

Ostalo nám len čakať. Ida mala zúfalý pohľad, Fenyl si stihol obhrýzť všetky nechty na rukách a Matteo celé toto rodeo prespal.

Napadlo nám aby sme sa medzitým pozreli, či ubytovateľka náhodou neodpísala. Odpísala. Dala nám výnimku a poslala kódy k ubytovaniu. Tak veľmi nám odľahlo, že tie padnuté kamene zo sŕdc museli počuť až v Madride. 

Stačilo už len počkať, kým výťahová hudba skončí, aby som pani na podpore povedal, že už je to vyriešené a mohli sme si ísť spokojne ľahnúť do postelí.

Deň 6. (streda 16. októbra)

Keďže Matteo z nás všetkých chodieval spávať ako prvý, prvý aj vstával. Ráno nás teda vítal s tým, že zašiel do Pastéis de Belém a priniesol nám ešte naposledy koláčiky. Svoj som si zjedol pri rannom výhľade z okna.

Počas balenia prišiel pán majiteľ. Povedal, že je všetko v poriadku, že sa pokojne môžeme dobaliť, máme čas, len mu máme podať odpad, on ho vynesie. Skúsenosť s ubytovaním 9/10 (bod strhávam za vŕzgajúce postele).

Doobeda nám ešte platili karty na verejnú dopravu, čo sme chceli využiť, preto sme pobalení čakali na zastávke, kým nepríde električka, ktorá nás mala prepraviť k metru a to na letisko. Autobusy a električky odrazu chodili nejak inak, než predošlé dni. Náš spoj ani neprišiel. Zistili sme nakoniec, že akurát v ten deň bol nejaký odklon kvôli rekonštrukcii. Na hľadanie iného spoja sme už nemali čas, preto sme museli využiť služby Boltu a nechať prepadnúť dopravnú kartu.

Let bol v pohode, sedel som pri uličke, čo mám najradšej. Spomínam si na svoj úplne prvý let, kedy som sedel v strede, ale chcel som byť pri okne, no pani vedľa mňa, ktorá sedela pri uličke mi povedala, že keď budem mať nalietané toľko, koľko ona, pochopím, že sedenie pri okne nie je také skvelé a pri uličke sa sedí najlepšie. Mala pravdu.

Prvý cenový rozdiel medzi Lisabonom a Madridom sme zaznamenali už na letisku. Bolt totiž stál dvakrát toľko. Aj tak sme sa nechali odviezť k ubytovaniu. A kódy, našťastie, fungovali tiež. 
Ubytovanie bolo v pohode, ale mne tam chýbalo také čosi osobné, čo sme mali v Lisabone. Bolo to však miesto, kam sme sa išli len vyspať, preto na tom veľmi nezáleží.

Cestovanie v rámci Madridu funguje tak, že sa na jednu kartu dá nahrať počet jázd. Preto nám štyrom úplne stačila jedna karta a vždy, keď sme niekam išli, pípli sme ju štyrikrát a mohli sme ísť. Celý čas sme sa nijak inak nepresúvali, len metrom, alebo pešo.

Tento prvý deň nám neostávalo veľa času, keďže sme leteli poobede a ešte sme sa museli ubytovať a vybaliť. Preto sme sa len prešli po námestí, Ida našla svoju vysnívanú Sephoru, ktorú vraj na Slovensku nemáme, a potom sme sa snažili nájsť podnik, kde by sme sa mohli najesť.

Puerta del Sol

Obzeral som sa po okolí a fotil si prostredie, zatiaľ čo ostatní si posadali na lavičku a hľadali dobre hodnotené reštaurácie po okolí. Nevedeli sa zhodnúť, tak som si k nim prisadol, otvoril Google mapy a ťukol na prvú reštauráciu s hodnotením nad štyri hviezdičky. Vyzerala skvelo a recenzie mala veľmi pochvalné. Išli sme teda nakoniec tam.

Podnik sa nazýva Honest Greens a je skvelým miestom, ak máte radi dobré pivo a chutné jedlo, prevažne rastlinného pôvodu. Veľmi odporúčam Latin lover s Eggplant "meat" balls a na pitie Honest IPA. Skutočne vynikajúce.

Touto večerou sme zakončili deň a vrátili sme sa na ubytovanie, aby sme sa mohli vyspať na ten ďalší.

Deň 7. (štvrtok 17. októbra)

Tento deň sme venovali prechádzkam po Madride a kochaním sa krásami tamojšej architektúry. Len, čo sme vystúpili na zastávke metra a vydali sa na námestia ako včera, Ida nám zdrhla do Sephory a nás ostatných nechala ísť samých, kým si nenakúpi. My zvyšní traja sme sa teda prešli po okolí a pozreli si Plaza Mayor. 

Plaza Mayor

Potom sme sa vrátili po Idu a išli ďalej. Koľko peňazí utratila v obchode neprezradím, pretože som zložil sľub mlčanlivosti.

Ópera

Plaza de Oriente

Sabatini Garden

Plaza de la Armería

Palacio Real de Madrid

Katedrála Almudena

Jardines San Francisco el Grande

Mercado de la Cebada

Počas tejto prvej prechádzky nám pekne vyhladlo a už sme sa dosť tešili na domácu paellu. Našli sme podnik s názvom Arrocería D`stapa, ktorý sa vyznačoval práve paellami. Vybrali sme si dve, jednu ryžovú so zeleninou a kuracím mäsom a druhú cestovinovú s morskými plodmi. Plus sangria, samozrejme.

Viac mi chutila tá ryžová, ale aj tá druhá bola fajn. Viete, čo je to žlté v tej cestovinovej, čo vyzerá ako cesnak? To sú kúsky chobotnice. A to Ida nahlas počuť nechcela, aj keď tvrdí, že jej to napadlo. Kruh sa teda uzavrel a všetci sme nakoniec chobotnicu ochutnali.

Keď sme dojedli, prišiel za nami pán čašník, ktorý nevedel po anglicky a ponúkal nám digestivo. My už sme nechceli nič, vypýtali sme si len účet. S pokladničným bločkom prišla čašníčka, ktorá však po  anglicky vedela a spýtala sa, či nechceme free shot. V nás sa zobudila rýdza slovač a keďže ide o niečo zdarma, bez rozmýšľania sme prikývli a dostali sme bylinný likér.

Po výdatnom jedle a frťanovi na trávenie sme sa mohli vybrať na ďalšiu vandrovku po meste. Zastavili sme sa aj pozrieť si obchod s gumenými kačkami rôzneho druhu.

Metro Gran Vía

Hotel RIU

Argüelles

Chrám Debod bez vody

Na rad prišiel neskorý dezert toho dňa. Čo vám napadne, keď spojíte slová dezert a Španielsko? Asi všeličo, no jednou z možností sú aj churros. Išli sme akurát okolo modernej churrárne a objednali sa dvoje. Ak si dobre pamätám, jedno bolo s Lotusom a druhé s Oreom. Musím sa k niečomu priznať. Mne to vôbec nechutí.

Potom sme sa už len motali a aj tak sme skončili v Honest Greens na pivo.

Deň 8. (piatok 18. októbra)

Posledný deň výletu sme už boli ozaj unavení. Ráno sme začali v Starbucks, kde mi zvládli skomoliť meno a hneď potom sme zašli do churrárne, ktorá vyzerala omnoho tradičnejšie. A nie, ani tam mi nechutilo. Ale ostatným hej, takže approved.

Neskoré raňajky sa týmto skočili a mohli sme sa opäť motať po Madride. 

Congreso de los Diputados

Museo del Prado

Parque de El Retiro

Existuje veľa špecialít v Španielsku, o ktorých som ani nepočul. Jednou z nich je Horchata, čo predstavuje nápoj, v Španielsku vyrábaný z namočených tigrích orechov. Veľmi zaujímavá chuť. Ale dobrá, chutilo mi.

Energia klesala a klesala, no my sme šli ďalej.

Plaza de la Independencia

Ayuntamiento de Madrid

Asi posledná vec, ktorú sme v Madride ochutnali boli empanadas. Prehnuté cesto s ľubovoľnou náplňou. Celkom chutné, ale nič prevratné. Možno, keby to bolo trochu čerstvejšie.

Od empanád sme sa vrátili späť na námestie, kde sme začali. A prečo? Pretože sme sa dočítali, že tam má byť socha medveďa obžúvajúceho strom, ktorá symbolizuje Madrid. Určite sme okolo nej išli a vôbec sme si ju nevšili. Bola totiž menšia, než sme čakali.

Tak si hovoríme, že čo teraz? Kam pôjdeme? Nakoniec sme sa vybrali na železničnú stanicu pešo, pretože jej zvláštnosťou má byť botanická záhrada vo vnútri. 

Asi bola krásna, no my sme si to tam odkráčali na to, aby sme zistili, že je zatvorená.

Využili sme teda naše predposledné jazdy MHD a odviezli sme sa odtiaľ metrom naspäť. Skončili sme na obedo-večeri opäť v Honest Greens, ako inak.

Toto bola naša posledná zastávka, odtiaľ sme šli už len na byt, kde sme sa pobalili a mohli ísť spať, keďže sme museli vstávať okolo tretej, aby sme stihli let do Viedne. Pozitívne však bolo, že sme mali pred sebou celý voľný víkend. Mohli sme dospávať.

Tak, to by bolo všetko z môjho extrémne dlhého rozprávania o ôsmych dňoch strávených v Portugalsku a v Španielsku. Ja som si to veľmi užil a dúfam, že ak ste sa dočítali až sem, že vás to bavilo.

Neostáva mi nič iné, len vám popriať, aby ste sa mali krásne a čítame sa opäť nabudúce.

Zelená pre chodkyne na záver