Osem dní v Portugalsku a v Španielsku, prvá časť

Portugalské národné jedlo je zrejme mäso s vajcom

Palácio Nacional da Pena

Zdravím všetkých čitateľov!

Týždňová letná dovolenka sa tento rok nekonala a už ozaj si bolo treba oddýchnuť od práce. Preto sme sa štyria ľudia zhodli a kúpili si letenku do Lisabonu. Potom sa to ale zdalo málo, tak sme k nej prihodili aj letenku do Madridu. Prečo nie?

To že sme mali rezervované ubytovanie v oboch krajinách a nakoniec nám to v Španielsku kvôli rekonštrukcii zrušili, pominieme a radšej sa rovno vrhneme do rozprávania o tom, čo sme zažili a čo sa nám prihodilo.

Deň 1. (piatok 11. októbra)

Ráno sme vítali ešte potme. Bolo presne 02:00, keď zazvonil budík. Ja viem, že som spomínal, že vstávam poslednou dobou skorej, než zvyčajne, ale toto bol extrém aj pre mňa. Našťastie som deň predtým ľahol o pol ôsmej, tak som to aspoň trochu zachránil.

V čase 03:10 odchádzal autobus zo stanice Nivy na letisko Viedeň-Schwechat. Tam to už bolo v pohode. Všetci sme sa na týždeň nabalili len do batohov (čo vnímam ako dosť veľkú výzvu), až na Idu, jedinú ženu v skupine, ktorá potrebovala aspoň príručný kufor na kozmetiku.

Let trval približne štyri hodiny, pričom som čas preskakoval prerušovaným spánkom. Avšak patril k tým príjemnejším, ktoré som zažil.

Bolt na ubytovanie bol neuveriteľne lacný. Doviezli sme sa na miesto a pán majiteľ nás hneď vítal, poukazoval nám izby, dal nám heslo na wi-fi a odporučil nám miesta v okolí, kde sa dá dobre najesť a nakúpiť si potraviny. Potom nám povedal, že vodu máme v chladničke a že nám kúpil fľašu červeného vína, ktorú máme vypiť. Veľmi príjemné privítanie. A o výhľade z okna ani nehovorím. Jediné, čo by som vytkol boli príšerne vŕzgajúce postele, ktorých zvuk ma v noci občas budil.

Výhľad z okna ubytovania

Na prvý deň sme sa všetci štyria dohodli, že sa nebudeme nikam náhliť, prejdeme sa len po okolí, keďže sme boli po ceste a poriadne sme sa nevyspali. A tak aj bolo. Najskôr sme sa chceli ísť najesť, ale pán čašník nám pri vstupe povedal, že kuchyňa otvára až o 12:30. Čo to pre nás znamenalo? Že sme sa vybrali do vychýrenej Lisabonskej cukrárne Pastéis de Belém, ktorú sme mali kúsok od ubytovania a ktorú sme chceli navštíviť potom.

Pred cukrárňou sa tvorili dva rady. Jeden pre take-away a druhý pre usadenie ku stolom. Celá cukráreň mala minimálne tri miestnosti, kam sa dalo ísť sadnúť. Samozrejme, že sme museli vyskúšať slávny Pastel de nata (v tejto cukrárni známe ako Pastel de Belém) a keď už sme boli pri tom, priobjednali sme si každý ešte jeden zákusok a Portské víno. Aj keď sme riskovali, že nebudeme vládať obed.

Najskôr sme sa pustili do slávnej, a pre Porgualsko typickej, dobroty v strede stola. Ešte boli teplé, akoby ich práve vtedy vytiahli z rúry. Potom sme sa každý pustili do svojho druhého sladkého potešenia. Všetci sme sa rozplývali, až na Idu, ktorá prehlásila: „Ja tam cítim syr.“

Skutočne to bolo akési syrové so šľahačkou. Dlho sme si mysleli, že ten jej zákusok, ktorý sa volal Duchesse, už z názvu naznačuje, že má ísť o syrový pokrm, ale o pár dní niekomu napadlo, že si to vygooglime, keď už sa na tom toľko bavíme. Zistili sme, že vôbec nejde o syrový výrobok, ale ak je jedna konkrétna zložka (už si nespomeniem ktorá) nie práve čerstvá, môže chutiť ako syr. To nás však neodradilo, aby sme túto cukráreň navštívili každý deň.

Po tom, čo sme si pochutili na zákuskoch (aspoň väčšina z nás), sme sa po kopcovitom teréne vybrali opäť skúsiť, či už je teda kuchyňa otvorená. Bola. 

Pán čašník síce vedel po anglicky, ale aj tak nám doniesol jedálne lístky v Portugalčine. Možno iné nemal. Tak sme sa teda snažili uľahčiť si život použitím internetu. Veľa sme sa teda narýchlo nedozvedeli, preto som sa rozhodol, že siahnem po jedle, pri ktorom bolo napísané, že je Portugalské a nech je to, čo je to, idem do toho. 

Našťastie sa tento môj riskantný krok vydaril a dostal som na stôl, akúsi chutnú zmes korenín, zeleniny a ryže s vyprážanými rybacími karbonátkami a malou zeleninovou oblohou. Bolo to chutné, len tá ryžová zmes bola na mňa trochu presolená.

Po výdatnom obede sme sa vybrali prejsť sa po okolí. A to bol vlastne záver prvého dňa. 

Počasie sa nám rýchlo striedalo zo slnečného, k vetru, z toho k popŕchaniu a tak dookola. To nás neodradilo a prezreli sme si pamiatky a stavby, ktorými sú napríklad:

Pamätník objaviteľov

Belémska veža

Mosteiro dos Jerónimos

Deň 2. (sobota 12. októbra)

Nasledujúci deň sme sa vybrali do centra Lisabonu žltou električkou. Hneď ráno prvú našu jazdu navštívil revízor a my sme mu mohli ukázať ťažko vybojované lístky na MHD. Totiž večer predtým sme prešli pár automatov na lístky, ale žiaden z nich akoby nevedel vydávať nové, ale nakoniec sme narazili na trafiku a tam nám ich pán konečne predal.

Zaujímavosťou pre nás bolo, že mnohé budovy, hlavne tie staršie sú okachličkované a ja vôbec nechápem ako je možné, že som si v ten deň žiadnu neodfotil. Veď aj na magnetkách majú kachličky.

Na jednej z našich prvých zastávok sme sa prešli po tržnici. Mali tam veľmi pekné výrobky a mne sa podarilo uloviť si konečne peňaženku, ktorá mi vyhovuje. Zmestia sa do nej ako karty, tak aj hotovosť a je dostatočne malá na to, aby sa mi vošla do vrecka nohavíc. Skutočne ideálna.

Deň sa teda niesol v duchu kráčania a pozerania si okolia, budov a pamiatok. Dokonca sme sa zviezli aj ich typickou žltou lanovkou, či si užívali výhľad z Elevador de Santa Justa. Vyšlo nám pekné počasie, takže mikiny sme mohli nechať v batohu. Na hrade São Jorge sme dokonca videli pávov.

Rossio (námestie Pedra IV.)

Pamätník Pedra IV. na námestí Rossio

Plaza do Carmo

Výhľad na mesto z Elevador de Santa Justa

The Augusta Street

Castelo de São Jorge

Deň 3. (nedeľa 13. októbra)

Keďže sme prvé dva dni stihli väčšinu z toho, čo sme chceli vidieť v Lisabone, bolo načase nastúpiť na trajekt a odviezť sa k druhej časti s názvom Almada za sochou Ježiša Krista. Keď sa vrátite na fotku výhľadu z okna ubytovania, spoločne s mostom, ktorý sa nám podobal na Golden Gate Bridge zo San Francisca, uvidíte aj spomínanú sochu.

Podarilo sa nám uchmatnúť si miesto pri okne, aby sme mohli sledovať výhľad na mesto a ako sa vzďaľujeme od brehu.

Pohľad z trajektu

Po krátkej plavbe a vylodení sme sa zviezli MHD k miestu, kde bola spomínaná socha.

Kúpili sme si vstupenky za 8€ na osobu a dostali sme informáciu, že čakacia doba v rade na výťah k soche je minimálne hodina. A my čo? My sme si, namiesto toho, aby sme sa postavili hneď do radu, išli fotiť výhľad na mesto a most. Výhľad bol krásny, ale mohli sme to spraviť aj opačne a ušetriť čas.

Čakacia doba bola skutočne hodina, stopoval som to. Bolo nám odporúčané, že hore pri soche sa máme zdržať maximálne 10 minút, lebo tam nie je tak veľa miesta. To však nebol taký problém, pretože okrem obzretia si sochy a kochanie sa výhľadom zo všetkých strán, tam nebolo, čo robiť.

Stačilo už len vyčkať rad, aby sme sa dostali dole a mohli sa presunúť na obed do centra, kde sme boli aj predošlý deň.

Na internete sme si našli reštauráciu s názvom Ginos. Mala dobré hodnotenie, čo sa týka kvality jedla, avšak nie až tak pozitívne hodnotenie v rámci obsluhy. Povedali sme si, že to riskneme.

Spočiatku bolo všetko v poriadku. Vypýtali sme si cestoviny Carbonara a trikrát pappardelle s hubovou omáčkou, sangriu v džbáne a predjedlo. Čašníčka sa zatvárila prekvapene, ale povedala ok a odišla. Priniesla, čo sme si objednali, až na to, že pappardelle prišli len jedny. Čakali sme, či donesie teda aj ďalšie, ale nechodila. Zavolali sme si ju teda znovu a povedali sme jej, že pappardele mali byť tri, že nám ešte dvoje chýbajú. Ona len dvakrát žmurkla, povedala znovu ok a odišla. Po chvíli doniesla jedny pappardelle. Tak sa jej pýtame, či teda prinesie aj tie posledné. Ona pozrela prekvapene, spýtala či chceme ešte jedny, potom si vzdychla, arogantne prevrátila oči a odišla.

To úplne stačilo, aby sme sa cítili nepríjemne a chceli, čo najskôr odísť. Prišla kolegyňa arogantnej čašníčky a ospravedlnila sa za ňu, že ona nevie anglicky. Tak by ma teda zaujímalo, prečo sa hneď nevymenili a neposlali nám rovno niekoho, kto anglicky vie a negúľa očami akoby sme ju otravovali? 

Po tomto nepríjemnom obede sme sa znovu prešli mestom a uvedomili si, že sme síce boli na Elevador de Santa Justa ale akosi sme si ho zabudli odfotiť zdola, preto sem pridávam fotku až v tomto dni.

Elevador de Santa Justa

Kachličky

Ešte pridám jednu podivnosť. Ako sme prechádzali mestom, na viacerých miestach verejne za bieleho dňa ponúkali omamné a psychotropné látky. Má Portugalsko voči drogám benevolentnejšie zákony? Pretože v okolí sa pohybovali aj policajti a díleri nič, ponúkali ďalej.

Deň 4. (pondelok 14. októbra)

V tento deň sme vstávali skôr. Kúpili sme si totiž poznávací výlet autobusom so sprievodcom a stretávka bola o 8:10, pričom o 8:20 mal autobus odchádzať. My sme boli trochu premotivovaní a na mieste sme boli už o hodinu skôr. Ale aspoň mám peknú fotku východu slnka.

Viete aký problém sa riešil v autobuse? Ida stratila šiltovku a zistila to až ráno. Po krátkom zamyslení prišla na to, že ju, takmer určite, musela nechať v Pastéis de Belém kam sme sa zastavili aj predošlý večer. Ida tam teda zavolala, ale práve počas hovoru sa autobusom rozľahol hlas sprievodkyne, aby nám porozprávala zaujímavosti o prvej zastávke, tak sa vlastne vôbec nepočuli. Len, čo sme vystúpili, skúšal som zavolať ja, ale povedali, že žiadnu šiltovku nenašli.

Prvou zastávkou bolo mestečko Cascais. Mali sme chvíľu čas, aby sme si prešli uličky, tí čo chceli si mohli kúpiť suveníry, ale čo nám bolo najviac odporúčané je konkrétna zmrzlináreň, kde robia konkrétnu zmrzlinu – mätovú so základom z morskej vody. Dominovala mäta s trochou slanej chuti na pozadí.

Druhou zastávkou bol takzvaný koniec sveta (najzápadnejší bod kontinentálnej Európy), tiež nazývaný ako Cabo da Roca. Ide o útes z ktorého vidieť len vodu. Portugalci vraj verili, že na druhej strane už nič nie je. Bolo tam krásne, až nám bolo ľúto, že sme sa tam mohli zdržať len krátko.

Cabo da Roca

Predposlednou zastávkou bolo mesto Sintra, kde sme vlastne mali čas len sa naobedovať. Na poslednú chvíľu sme si ešte dali ich typický čerešňový likér Ginja v poháriku z čokolády. Sladká bodka.

Záverom výletu bol palác s názvom Palácio Nacional da Pena, rovnako v meste Sintra. Je to ten palác z titulnej fotky tohto príspevku. Je unikátny tým, že jeho vonkajšie časti každý rok nanovo maľujú červenou a žltou a keďže je na tom mieste vlhké prostredie, farba nikdy úplne neuschne. Boli sme varovaní, aby sme sa radšej nechytali a neopierali sa.

Palácio Nacional da Pena

Prečo červená a žltá? Pretože červená časť predstavuje pôvodnú stavbu, no o mnoho rokov neskôr dal princ Ferdinand palác rozšíriť o žltú časť.

V cene sme mali prehliadku celým palácom vrátane vnútorných priestorov. Pre mňa osobne bol palác najkrajšou časťou výletu a som veľmi rád, že sme ho mohli navštíviť.

Po príchode naspäť do mesta sme sa vybrali na večeru a na ubytovanie, aby sme si mohli oprať použité oblečenie. Nakoniec sme znova zavítali do obľúbenej cukrárne. Vyzeralo to, že už zatvárajú, ale vyhadzovač nás ešte pustil dnu. Ida sa ihneď vybrala za čašníkom a spýtala sa znovu na šiltovku. On ju zaviedol za svojím šéfom k stratám a nálezom a čuduj sa svete, šiltovka sa našla a všetko nakoniec dobre dopadlo.

Ďalší deň už taký pozitívny nebol, avšak o tom vám porozprávam opäť inokedy. Máme pred sebou ešte celú polovicu výletu, preto si to radšej rozdelím na dve časti.

Dúfam, že sa vám tento siahodlhý príspevok páčil. Ak áno, budem veľmi rád, ak mi to dáte vedieť do komentárov.

Majte sa krásne a čítame sa opäť nabudúce.

Pastel de Nata z Lega na záver