Zážitkové maľovanie – Lietajúce šťastie

„Toto mám namaľovať za dve hodiny? To je na dva životy.“ 
– Fenyl

Zdravím všetkých umelcov!

Jedného dňa, keď sme boli vonku, Hlebi zahlásila, že má poukazy na zážitkové maľovanie a či chceme ísť aj my ostatní. Ani sme netušili, že také niečo vôbec existuje, ale prečo nevyskúšať niečo nové? Objednala za nás teda ďalšie poukážky a už stačilo len počkať do osudného dňa.

Niektorí z nás mali dokonca veľké obavy z toho, čo sa tam bude diať. Pomaly to hraničilo so stresom ako pred maturitou. Ja som sa však tešil, pretože to znelo celkom zaujímavo. A nie, nepresvedčilo ma len to Prosecco, ktoré nám naliali hneď po príchode. 

Poďme sa teda pozrieť na to, ako to dopadlo.

Celé to začalo predvčerom o pol šiestej večer. Ja som pracoval do piatej, takže som sa, namiesto večere, stihol akurát prezliecť a Boltom odfrčať na miesto. Môžete si predstaviť, aký som bol asi hladný, keďže vtedy bolo moje posledné jedlo obed.

V každom prípade, vošli sme do miestnosti my siedmi a plno ďalších ľudí. Takú účasť sme veru nečakali.

Vzali sme si spomínané Prosecco, obliekli zásteru a mohli si sadnúť za svoje plátno podľa ľubovôle.

Najskôr som si myslel, že budeme všetci maľovať čosi, čo pre nás znamená šťastie, avšak veľmi rýchlo som pochopil, že obrázok, ktorý ležal pod všetkými stojanmi na plátno, bude zrejme predloha. A tak aj bolo.

Začali sme v strede plátna. Dostali sme bielu a žltú akrylovú farbu na papierový tanier a mali sme ich špachtľou rozotierať od stredu ku krajom. Potom sme dostali ružovú, ktorú sme mali dávať trochu ďalej od žltej a prepájať ich bielou. Nakoniec nám pridali modrú, ktorá mala ísť na najvzdialenejšie časti plátna a mohli sme ju kombinovať s ružovou, aby na zopár miestach vznikla fialová. No žltej sme sa mali vyvarovať, aby nám na plátne nevznikla zelená. Mne vznikla, ale podarilo sa mi ju zakamuflovať.

Následne sme dostali čiernobielu zväčšeninu kolibríka na kancelárskom papieri s niečím ako uhlík na druhej strane. Po tom, čo nám farby na plátne uschli sme mali zväčšeninu priložiť na plátno a ceruzkou kolibríka obtiahnuť. Fungovalo to ako kopírák, operenec sa na plátno pekne obtlačil a my sme ho mohli čiernou farbou a tenkým štetcom obtiahnuť. To by som povedal, že som celkom zvládol.

Krídla, ktoré boli ďalším bodom, boli náročné. Mali sme si opäť vziať modrú a stredným štetcom (ten veľký sme ani nepoužili) sme mali ťahať od tela ku koncu krídla. To by bolo ešte fajn, len potom sme mali vziať čiernu a stmaviť tú modrú. Mne teda zrejme ušla ruka (hlavne na tom spodnom krídle) a razom bolo krídlo úplne čierne. Uvažoval som, čo teraz. Snažil som sa pridávať modrú s trochou ružovej, čo možno trochu zabralo, no aj tak sú tie krídla proste hrozne tmavé.

Potom prišla jednoduchšia časť. Mali sme kombinovať modrú a žltú a od hlavy cez celé telo ťapkať štetcom, pričom hlava mala byť modrá a telo zeleno-žlté.

Cez zobák a obočie sme prešli bielou a tú sme použili aj na ťahy špičkou špachtle cez telo kolibríka, čo malo vyvolať efekt kmitania krídel. Podľa mňa to skôr vyzerá, akoby z neho svietilo svetlo.

Chvost. No, čo vám poviem. To, že mal ísť načierno, to som zvládol. Nakombinovať červenú a žltú, aby vznikla oranžová, a potom hranou špachtle na ňom spraviť čiaru, ktorú nie je vidieť. Aj to som zvládol. Avšak rovnako hranu špachtle namočiť do červenej a jemne potiahnuť doprava, to som už nedal. Fenyl, ktorý sedel vedľa mňa, povedal, že som ho podrezal. Snažil som sa to nejako zachrániť čiernou, ale už to bolo márne.

Nakoniec, keď sme pridali bielu bodku do oka kolibríka, čím sme ho oživili, dokončili sme už len pozadie a to bolo všetko. Mne to teda trvalo, lebo špachtľa so mnou nechcela spolupracovať. Moje pozadie teda vôbec nevyzeralo, ako vyzerať malo, ale tak, čo som mal robiť. Maľovanie teda nebude mojou silnou stránkou.

Aby som ohodnotil priebeh tých dvoch a pol hodiny. Bolo to nakoniec veľmi fajn. Lektorka bola veľmi milá, aj keď s rýchlosťou pokynov nešetrila a teda stíhať jej tempu bolo veľmi náročné. Ale dostali sme z farieb toľko, koľko sme potrebovali, mohli sme si pýtať, keď nám došli. Občerstvenie sme tiež mali, takže to bolo veľmi príjemné.

A výsledok? Ten mi visí na stene.

Nakoniec mi teda môj kolibrík pripomína skôr páva s dlhým zobákom, čírom, netopierími krídlami a horiacim chvostom krokodíla. Dokonca som náhodou dostal pod neho oranžovú, ktorá vyzerá ako kačacia noha.

S týmto popisom príšery sa, nateraz, lúčim a tým z vás, čo oslavujete dnešný večer strašidiel, prajem príjemnú zábavu. Ak uvidíte v Bratislave pobehovať čarodejníka s hnedým klobúkom, tak to budem, pravdepodobne ja.

Majte sa krásne a čítame sa nabudúce.

Všetky kolibríky na záver