Útek pred vírusom

Nemyslel som si, že práve toto bude môj prvý príspevok nového roka

Zdravím všetkých utečencov!

Dnešný deň sa začal úplne obyčajne. Vstal som, pozrel som si epizódu zo seriálu, uvaril som Mac ‘n’ cheese pre seba a sestru na obed a pozeral som seriál ďalej. Sestra prišla z práce, chvíľu na to prišla za mnou do izby a povedala: “Nepôjdeš so mnou na chatu na päť dní? Vraj sa dnes otec stretol s niekým pozitívnym a nechcem tam byť izolovaná sama.” Chvíľu mi trvalo spracovať túto informáciu a potom sme sa rozbehli a začali baliť, notebooky, nabíjačky, zubné kefky, oblečenie a vlastne všetko, čo budeme na nasledujúcich päť dní potrebovať. Sestra totiž chodí do práce a keď nemusí byť v karanténe, vyriešilo sa to takto.

Najskôr sme pozapínali všetky radiátory, klimatizáciu nastavili na vyhrievanie a potom sme si išli nakúpiť potraviny. Čo bolo treba ďalej, bolo odhrnutie snehu z príjazdovej cesty, aby sa ráno lepšie vychádzalo autom do práce. Tak sme vybrali jednu lopatu z pivnice, druhú z úložného priestora na dvore a pustili sme sa do toho. “Nevykašleme sa na to? Veď v noci nemá mrznúť a zajtra má byť deväť stupňov, to sa roztopí,” povedala sestra, asi po desiatich minútach odhrabávania. A tak sme sa, ako lenivé lemry, vrátili späť do vnútra. 

“Vypla som svetlo v pivnici?” chcela vedieť sestra po tom, čo sme vošli do, ešte stále chladného, domu. Tak sme sa vrátili von do tmy. Ja som robil dozor pred pivnicou, sestra išla skontrolovať, či to svetlo vypla. “Zasekol sa kľúč. Nejde ani vytiahnuť, ani ním otočiť,” posťažovala sa sestra a ja som sa na to išiel pozrieť svietiac si mobilom. A fakt. Nešlo ním ani otočiť, ani ho vytiahnuť. Točil som ním všelijako a už nám aj napadlo, že ten jeden kľúč vyvlečieme zo zväzku, nech aspoň vieme zamknúť dom. Nakoniec som udrel päsťou vedľa zámku a odrazu to išlo. A potom, že sa nedá nič vyriešiť hrubou silou. Áno, to svetlo predtým vypla.

Keď sme už konečne vošli a zamkli dvere, aby sme sa mohli najesť a spraviť si pohodlie, zavolala babka. Prišli otázky. Prvá a najhlavnejšia s panickým podtónom: “Čo budete jesť?!” A potom nasledovali: “Nespravia vám tie radiátory nič? A klimatizácia vám tiež nič nespraví?” Trvalo nám hodnú chvíľu, než sme jej vysvetlili, že máme dve zdravé ruky, sporák aj riady, preto od hladu neumrieme a tiež, že ľudia si radiátory a klimatizácie nekupujú na to, aby im ubližovali. A ešte dlhšie trvalo vysvetliť, že naozaj nezamrzneme.

To by bolo k nepodarkom (až na to, že sa sestre ešte podarilo vysypať polku misky čipsov na podlahu) a panike všetko. Vyzerá to, že sa nadchádzajúce dni veľa nasmejeme. So slabým internetom nám najmä humor príde vhod.

Dúfam, že ste zdraví a v pohode. Držte sa a čítame sa nabudúce.

"Bežne nevarím, a preto sa musím pochváliť," na záver