Čo mi dal rok 2020

Rozhodne veľa času doma s rodinou...

Zdravím všetkých preživších tohto zvláštneho roka!

Tento rok sa dneškom končí a väčšina z nás dúfa, že si so sebou vezme všetky neduhy, ktoré priniesol. Po rôznych opatreniach a neistotách, čo smieme a čo nesmieme, po prečítaní všetkých tých internetových vojen logicky uvažujúcich ľudí proti konšpirátorom, po všetkom tom strachu o svojich blízkych v kritickom veku, by som sa rád pozrel aj na druhú stránku tohto roka. A to na všetko, čo má so súčasným stavom sveta málo spoločného. Chcem zaspomínať na to, čo mi tento rok dal a nie na to, čo mi vzal.

Vlasy

Áno, znie to zvláštne, že sa ideme baviť o vlasoch, ale hneď úvodom tohto roka mi v hlave skrsla myšlienka, aké by to bolo, mať dlhšie vlasy. Stalo sa to vo vlaku cestou do Brna. Musel som sa učiť na skúšku, tak je normálne, že mi napadali hlúposti. Ale potom to prišlo. Začal som sa opúšťať, že skúšku nespravím a tak mi kamarátka Otaku, v záchvate presviedčania, že to tak určite nebude a skúšku spravím povedala: “Ak ju spravíš, nesmieš sa už dať ostrihať.” Už si nespomínam, či bol aj stanovený časový interval dokedy tak nesmiem spraviť, ale ja som si z toho odvodil, že aspoň rok. A vtedy, keď to povedala, som si nebol celkom istý, či chcem ešte tú skúšku úspešne zvládnuť. Nezvládol som.

Mikroekonomie 2

Tento predmet mi zavaril najviac zo všetkých, ktoré som kedy musel absolvovať za celé štúdium. A nie len mne. Veľké masy študentov sa zhlukovali (keď sa ešte zhlukovať dalo) v prednáškových miestnostiach, aby ním konečne prešli a mali pokoj. Pre mnohých tento predmet znamenal vstupenku k neúspešnému ukončeniu štúdia. Takmer aj mne. Absolvoval som päť pokusov, na ktoré som mal nárok. Zakaždým mi v e-indexe pristálo F. Frustrovaný, zničený s myšlienkou na to, že budem musieť navštíviť úrad práce som hľadal ďalšie riešenia. Teta na študijnom mi povedala: “Zkuste napsat na děkanát, možná to vyjde, ale nevsadila bych na to.” Potom som volal vyučujúcemu, aký nápad má on a povedal: “Hele, podejte žádost na děkanát a uvidíte. Jestli to vyjde, já vás klidně vyzkouším. Ještě nic není ztraceno.” To je rozdiel, však? Napísal som srdcervúcu žiadosť, kde som vyzdvihol, že toto sa mi nikdy predtým nestalo a bežne nemám problém zvládnuť skúšku. A bola to pravda. 

Kým som čakal na vyjadrenie, začal jarný semester a ja som bol za ten čas, vlastne študent-neštudent. Akýsi duch, ktorý na prednáškach a seminároch vlastne nemal, čo robiť. Nebol som prijatý do semestra, ale nemal som ani ukončené štúdium. 

V jedno februárové utorkové ráno mi volala mama s tým, že mi prišla pošta zo školy. Tak jej hovorím, nech to otvorí a prečíta. Vyjadrenie dekana. Potvrdil moju žiadosť ešte v piatok, no musel to poslať poštou (napriek tomu, že sme v 21. storočí a mohol mi to oznámiť aj elektronicky). Lenže moja výnimka bola platná do začiatku marca a v časovej osi sa nachádzame na konci februára. Ihneď som volal vyučujúcemu a on mi povedal, že ma vyskúša v piatok. Koľko času som teda mal na zopakovanie si celého toho zhluku textu, vzorcov a výpočtov? Necelé tri dni. A to som mal mať vo štvrtok pohovor na brigádu. Nešiel som. 

V piatok som sa usadil pred kanceláriu spomínaného vyučujúceho s papiermi, stresom a panikou. Ten ma vzal ešte skôr, ako sme sa dohodli. Mal som si urobiť pohodlie za jedným zo stolov a náhodne si vylosovať jeden z tisícky testov. A už to išlo. To staré známe utrpenie, premýšľanie a počítanie ako o dušu spasenú. Po dvoch hodinách, ktoré sa javili ako dve dekády som zložil pero a šlo sa vyhodnocovať. Vraj, či potrebujem výsledok hneď teraz. Bolo by fajn, keďže som potreboval oznámiť na študijnom, či som vôbec ešte študentom. Tak mi dal zoznam správnych odpovedí k môjmu testu a mal som si to skontrolovať sám. Keď som skončil, tak som len vydýchol: “Ja som to asi urobil.” Potom to skontroloval on a dal mi C. C?! Po toľkom utrpení som konečne prešiel tým pekelným predmetom, ktorý ma paradoxne dosť bavil. Ej, ale som to precítil.

A, mimochodom, áno, je to ten predmet zo stávky. Nakoniec som ho teda dal v dekanskom termíne a preto mi teraz hlavu zdobí jedenásť mesiacov dlhá hriva. Nemohol som si ale na tento experimet vybrať lepší rok.

Online stretnutia a telefonáty

Po tom, ako sa ľudia zbláznili a nakúpili toaletný papier, múku a cestoviny na štyri roky dopredu, sme si museli zvyknúť na to, že do baru, či kaviarne sa len tak skoro nedostaneme. Preto sa to riešilo iným spôsobom.  S malou partiou spolužiakov sme sa rozhodli, že si nakúpime domov pivo, víno, či iný alkohol, zavoláme si cez Messenger a vymeníme stolové hry, za tie online. Spravili sme to len dvakrát, ale aj tak sme si to užili. S ostatnými kamarátmi som za posledný rok volal častejšie, než kedykoľvek predtým a to aj s tými, ktorých som nikdy cez telefón nepočul. V istý moment sa to vymklo spod kontroly a jeden telefonát trval do piatej ráno. Ak tento príspevok čítaš, pozdravujem ťa, bolo to super. Toto vyvolávanie síce nie je to pravé, ale zatiaľ to stačí. 

Problémy s chrbtom

V istom bode tohto roka, keď som upratoval svoju izbu sa stalo to, že ma bodlo v oblasti chrbtice hneď po tom, ako som sa zohol a vypol vysávač. Povedal som si: “Oukej, veď ma len trochu seklo, to sa predsa stáva.” Ale neprestávalo to. Navštívil som svoju obvodnú lekárku, tá mi zhrozená vypísala dva lístky na dve rôzne oddelenia, pričom jedno z nich bola neurológia. Nešiel som tam hneď. Najskôr som skúsil prvé. Tam mi povedali, že je všetko v poriadku. Tak si hovorím, že skúsim teda neurológiu, lebo bolo leto a ja som nechcel sedieť doma kvôli tomu, že som sa nevedel poriade postaviť zo sedu. Pani doktorka so mnou všelijako manipulovala a ohýbala končatiny, aby zistila, pri akom pohybe ma to bolí. Dokonca mi klepla kladivkom do kolena. Nová skúsenosť. Predpísala mi lieky a injekcie na každý deň. Ak to neprejde, mám sa vrátiť. Neprešlo. Konečne ma poslala na magnetickú rezonanciu. Ale predpísala mi ešte ďalšie lieky a vraj až po ich užití sa mám vrátiť. Vychádzalo to zhruba o mesiac. Tých liekov bolo niekoľko. Odfotil som ich kamarátom, akože som už dôchodca, pričom jeden z nich – Benzén – mi písal, že to nemám brať, že to sa takto dohromady predpisovať nemá. Ani babky, ktoré sa nevládzu postaviť z postele takéto kombinácie neužívajú. Študuje farmáciu, mal by také veci vedieť. Teda bol z toho zhrozený a mňa celkom vydesil. Vraj mám radšej cvičiť na chrbát. Skúsil som tieto lieky brať zopár dní. Prišla únava, závrate, znížená pozornosť. Tri dni mi to vydržalo a potom som ich prestal brať. Sám som začal doma cvičiť, čo je vlastne blbý nápad, keď sa nad tým zamyslím, ale mne to vyšlo. Naozaj ma už chrbát nebolí. Napriek tomu som išiel na magnetickú rezonanciu a pani neurologičku som navštívil po mesiaci. Vraj mám len minimálnu odchýlku na predposlednej platničke. Keď sa ma pýtala, či som všetky lieky dobral, vysvetlil som jej prečo nie. Ona sa na chvíľu zamyslela. Potom sa ešte raz pozrela, čo mi to vlastne predpísala a napokon skonštatovala: “Hm... Asi boli na vás príliš silné.” No nehovor. 

Výlety

V tomto roku som absolvoval len dva niekoľkodňové výlety. Jeden na konci júna a druhý na začiatku septembra. Ten prvý si nie som istý, či sa dá počítať ako výlet. Pre mňa ale bol, keďže som trávil čas doma od marca. Povedal som si totiž, že si Brno tento rok ešte užijem. Stretol som sa s kamarátmi, navštívil som časti mesta, na ktorých som ešte nebol. Bol som v kine, na zmrzline, prvýkrát v kampuse, zahádzať si s loptou v parku a tiež sa mi podarilo spadnúť na fľašu na priechode pre chodcov a rozrezať si ruku. Na ten deň mám dodnes krásnu spomienku v podobe jazvy.

Druhý výlet som už rozoberal v tomto príspevku. Za tento som obzvlášť rád, pretože veľmi málo cestujem po Slovensku. Na mnohých miestach som nebol a rozhodne by som chcel. Je mi hlavne ľúto, že som poriadne nevyužil svoje študentské privilégium v podobe cestovania železničnou dopravou zdarma. Táto výhoda mi onedlho končí a budem opäť platiacim cestujúcim. To ale neznamená, že cestovať prestanem. 

Záverom, keďže vidím, koľko som tu toho popísal, by som chcel skonštatovať, že tento rok vo svojej podstate nebol vôbec zlým rokom. Áno, pandémia nás všetkých zasiahla, online vyučovanie je otravné peklo a virtuálny život sa nemôže vyrovnať reálnemu, ale aj napriek tomu sa stalo mnoho dobrého a humorného. Netreba hneď vešať hlavu nad nejakým problémom. Dôležité je prispôsobiť sa a vyťažiť z toho maximum. Odhliadnuc od všetkých útrap som si tento rok užil a som rád, že sa stali všetky tie veci, o ktorých som písal vyššie, aj tie, ktoré som nespomenul. 

Teraz ma ospravedlňte, idem sa chystať na halloweensko-silvestrovskú oslavu v trojici. Nebojte, budeme izolovaní v bubline. Užívajte posledné hodiny tohto roka a čítame sa nabudúce.

Balíčky záchrany na záver