Skupinový jelly beans challenge, alebo: Ako sme zajedali nechutné príchute tyčinkami

Tejto výzvy sa asi nikdy nezbavím...

Keďže sa obdobie skúšok pomaly blíži ku svojmu koncu (ja sa fakt nemôžem dočkať toho chvíľkového voľna) a naša malá štvorčlenná parta bola už znechutená z toľkého učenia, rozhodli sme sa piatok stráviť v kaviarni s fazuľami, z ktorých sa nám zdvihne žalúdok. Niežeby sme sa išli niekam ožrať ako väčšina normálnych. My si radšej privádzame nevoľnosť takýmto spôsobom.

Len čo sme si objednali a rozhodovali sa, ako začneme a kto bude počítať body, Smokey zatiaľ odišiel k baru vypýtať prázdnu misku. Keďže sme boli v podniku, kde sa nepodáva alkohol a platí prísny zákaz fajčenia (čo Smokeymu dosť prekážalo, pretože musel každú polhodinu odbiehať von na tú zimu, aby si mohol zapáliť), prilákalo to pozornosť čašníčky a majiteľky, ktoré si mysleli, že chceme požívať nejaké omamné látky. Keď sme im vysvetlili, o čo ide s vystriedaním znechuteného a pobaveného výrazu odišli, aby nás nechali započať výzvu.

Elsa: Chcem skúsiť baby wipes.

(všetci si berieme bielu fazuľku)

Smokey: Čo je druhá varianta?

Ja: Kokos

Lily: Fuj, ja mám kokos! (Vypľúva ho do obalu od škatuľky). Nemám ho rada.

Tiahlo sa to v takomto duchu. Niektoré hlášky stáli za to: 

1. Smokey: Ja mám sopeľ. Náhodou chutí dobre. 

2. Smokey: Fuj, dostal som grcku.

Lily: Prečo si ju prehltol?

Smokey: Zásadne tie fazule prehĺtam.

3. Elsa: Mmm... Tá tráva chutí skvelo. Ani tie ponožky nechutia až tak zle ako som si myslela.

"Potrebujem tyčinky!" vyhlásila Lily a my ostatní sme na ňu zazreli. "Tyčinky pomáhajú pri všetkom. Keď mi je zle, jem tyčinky." Síce sme všetci ostatní pochybovali o tom, či je dobrý nápad zjesť čokoľvek jedlé po príchutiach ako sú zvratky, alebo skazené vajcia, no, prekvapivo, fungovalo to. 

Elsa: 8 bodov

Damien: 9 bodov

Smokey: 5 bodov

Lily: 9 bodov

Po tejto hre, sa dá veľmi jednoducho zistiť, kto má najslabší žalúdok. Chudák Smokey bol chvíľu mimo, než sa dal zas dokopy.

V miske zostala posledná fazuľa. Bola tak nejak navyše. 

Ja: Vezem ju čašníčke.

Lily: Čo blázniš?

Ja: Prečo nie?

Smokey: Môže sa uraziť.

Ja: (zagúľam očami) Však jej vysvetlím o čo ide.

Lily: Rob ako myslíš.

Tak som teda zobral misku späť a zvedavý zvyšok partie ma nasledoval. Poslednú fazuľu som ponúkol mladej čašníčke, no ona odmietla. Vraj na to nemá žalúdok. Majiteľka sa toho ale ihneď chopila a fazuľu si zobrala. "Čo je to za príchuť?" chcela vedieť. 

"Buď maslový popcorn, alebo skazené vajce." Pokrčila plecami, vypýtala si vodu od čašníčky a fazuľu vložila do úst. Zasmiala sa na tom, ako na ňu zízame, no potom sa jej výraz zmenil na kyslý. "Toto nie je popcorn ani náhodou." Odvážna majiteľka ju ale prehltla a za fazuľu sa poďakovala. 

VAROVANIE: Nasledujúca fotografia nie je vhodná pre slabé povahy a ľudí so slabým žalúdkom.

Toto sú obaly, do ktorých sme vypľúvali neznesiteľné príchute. Ak ste túto výzvu nikdy nerobili, neviete si predstaviť ako veľmi to smrdí.

Po tom, čo sme opustili kaviareň, navštívili sme bagetériu ako veľkí páni, ktorých neskolia žiadne fazule. Teda, jedli sme všetci okrem Smokeyho.

Následne sme chceli ísť hrať biliard a keďže bol najbližší podnik s takýmto stolom plný, museli sme si to odkráčať až na druhú stranu mesta, len aby sme zistili, že majú polámané tága (alebo niečo také). Kým sme sa teda dostali naspäť do centra, mohli sme ísť rovno na stanicu, aby Lily stihla autobus.

Nakoniec to bol ale príjemný deň. Doma ma strašia už len posledné dve krabičky pre mňa a "zatiaľ nemenovaného kamaráta." Ak by ste chceli aj vy niekoho vyzvať, pokojne vám poskytnem link na obchod Jelly Belly, kde sa týmito blbosťami zaoberajú. Vrelo odporúčam, napriek tomu, že ja už mám dosť.

To by bolo snáď všetko. Majte sa a bavte sa!

Au revoir!

Plyšová trojoká vrana na záver