Návrat do reality...

Dneškom sa všetko vrátilo do svojich starých koľají. Moje "prázdniny" sa skončili. Práca sa opäť začala. Budúci týždeň mám štyri skúšky a ja neviem ani slovo z ničoho (možno tak z angliny niečo nahrabem).
Moja kamarátka psychika, rada necháva veci na poslednú chvíľu, preto som sa jej vzoprel a zahlásil: "Tentokrát nie!" No ona opäť vyhrala.

Prvý fail prišiel už včera, keď som si povedal, že pôjdem spať skôr, aby ma ráno nečakalo bolestivé trýznenie. Uhm... Asi áno. Môj spánok teda vyzeral, asi nejak takto:

Tým, že veľmi rád bývam hore práve v noci, "prázdniny" dopadli tak, že som chodieval spávať okolo druhej až tretej a vstával som na obed. Musím ale povedať, že na to, že som spal len tri hodiny sa cítim celkom sviežo. Akurát ráno bol killing time. Vďaka, Matka Príroda za kávu.

Ďalším bodom, boli plány. Plány na učenie, aby som všetko stihol. Chcel som sa do stredy naučiť jeden predmet, do soboty druhý, aby som mal veľkú časovú rezervu, anglinu si iba pozriem a právo nejak dám. HA HA HA!

Realita si dupla. Namiesto toho, aby som sa učil, na predmet, ktorý ma vôbec nebaví, sa - ako inak - pozabudnem. Utopím sa v hudbe a v konverzáciách o tom, ako by som sa, už konečne, mal ísť učiť. Ak ale treba robiť niečo mentálne s absolútnym odporom, aj poletujúce zrnko prachu je zaujímavejšie ako učenie samotné.

Ako sa poznám, bude to vyzerať nasledovne:

• v stredu sa konečne dokopem aspoň k čítaniu celkov,
• popri tom budem písať spolužiakom, či sa začali učiť a budem sa upokojovať tým, že sú na tom rovnako ako ja,
• deň pred skúškou začne panika podmienená nedostatkom vedomostí a ešte viac umocnená skupnovými konverzáciami, o tom, čo všetko vlastne máme vedieť a nevieme,
• v deň skúšky už len budeme všetci čakať pred učebňou, žmoliť v rukách učebné materiály a pozerať sa so strachom jeden na druhého,
• keď už dostanem test, bude nasledovať toto: najskôr si poviem "a do prdele" a potom "dobre, niečo snáď napíšem, nech to dám aspoň na to E-čko."
• po skúške nastane čas na pochybnosti a všetci začnú hovoriť "ja som to nedal," samozrejme, ja nebudem výnimkou,
• potom už len v mukách čakať na výsledok v čase, ktorý sa - ako naschvál - spomalí.

Myslím, že v tomto sa vidí väčšina z nás - vysokoškolákov. Som zvedavý, ako preleziem ďalšími ročníkmi s takýmto prístupom. To bude ešte sranda. Wish me luck.

Your Damien 

P. S.: Pozdrav ešte doladím.