Deň, keď sa všetci traja "socani" konečne stretli

9. január 2016

Zima.

Štúdium na skúšku.

Vedľa mňa kartónová škatuľa.

Ale to bolo vo vlaku. Len čo som z neho vystúpil, na stanici som uvidel tie známe kučeravé vlasy. Princess. Stála tam a hneď ako ma zbadala tiež, vykročila mne naproti. Pevne sme sa objali - ako to býva u nás zvykom, keď sa stretneme - a podal som jej kartónovú škatuľu, v ktorej sa ukrýval darček k jej narodeninám. 

"Môžem si to otvoriť tu?" spýtala sa Princess.

"Jasné, veď je to tvoje," znela moja odpoveď. A tak sa posadila na lavičku a začala rozlepovať lepiacu pásku z kartónu.

"Ja som vedela, že to bude platňa!" zvolala, vstala a dlho ma objala. "Je to super. Ďakujem." Zbalila platňu Franka Sinatru späť do škatule. "Teraz musím zavolať Otaku, aby doniesla nejakú tašku, kým je ešte doma."

Princess odfotená s darčekom - albumom Franka Sinatru

Na Otaku sme museli čakať zhruba hodinu, preto sme sa, zatiaľ, išli prejsť po Martine. Princess potrebovala šaty na ples. Prechádzali sme popri výkladoch obchodov, ale do žiadneho sme nevošli. Jej sa nechcelo a mne to bolo jedno. 

Po tom, čo sme sa vrátili na stanicu, aby sme počkali Otaku, kým konečne dorazí, nám volala a tak sme zistili, že ona je už v meste a čo my vlastne hľadáme na stanici? Neostávalo nám nič iné, len ísť za ňou. Už z diaľky sme rozoznali čiernu postavu s čiapkou s ušami, z ktorej trčali krátke kučeravé vlasy. Len čo nás zhučala, kde sme toľko, sme sa  s objatiami zvítali. Konečne všetci traja spolu po, skoro, dvoch rokoch. 

Čo asi tak mohlo nasledovať? Predsa JEDLO! Dvakrát vyprážaný syr s hranolkami pre mňa a Princess a káva s veterníkom pre Otaku.

Ja: Čo máš radšej, kečup, či tatárku?

Princess: (pozrie na tanier, kde má dve malé nádobky - jeden s kečupom, druhý s tatárkou) Čo máš radšej ty?

Ja: Kečup.

Princess: Ja tatárku. Takže výmena.

Po niekoľkých podpichovaniach, výmenách názorov na školu a témach nám spoločných, sme sa vydali do obchodného domu, kde sme, samozrejme, aj tak nič nekúpili. Ja tú košeľu ale niekde zoženiem!

Princess sa od nás odlúčila príliš skoro kvôli rodinným povinnostiam (a poslednému priamemu spoju). S Otaku sme teda ostali ešte ďalšie tri hodiny sami. Keďže nakupovanie oblečenia sa u nás dvoch nekoná, radšej sme - okrem toho, že ma zachraňovala pred idúcimi autami - behali po hračkárstvach, po obchodoch s elektronikou (mimochodom, majú krásne gramofóny a veľké chladničky, kam by sa zmestila hromada jedla), s domácimi potrebami, až sme nakoniec skončili v McDonald's, kde bola Otaku prvýkrát. 

Sorry, McMuffin som stihol zjesť, než som spravil tento záber.

Zvyšok času sme strávili rozhovormi vonku na zasnežených preliezkach neďaleko vlakovej stanice. 

Celý deň som si užil. Bol to pre mňa únik od povinností a príjemne strávený čas s mojimi ženami. Jediné, čo ľutujem je, že sme zabudli na spoločnú selfie.