Čarokavárna s dopravnými problémami

 Keď sa chcete stretnúť po piatich rokoch, ale doprava je proti.

Zdravím všetkých čitateľov!

Na návštevu Čarokávarny som sa chystal už veľmi dlho. Raz sa mi to skoro podarilo, ale rezervácie neprijímali a nebol čas vyčkávať dlhý rad na voľný stôl. Keď blogerka WantbefitM (dúfam, že plánuješ comeback) ešte minulý rok napísala článok o tejto kaviarni, chcel som tam ísť o to viac. Včera sa to konečne podarilo, ale začnime od začiatku.

S dávnym kamarátom z vysokej, s ktorým som býval na internátnej izbe (pre tých, čo neviete, prvý stupeň vysokej som absolvoval v Nitre a ten druhý v Brne, ale o tom možno niekedy inokedy) sme sa dohodli, že po piatich rokoch, čo sme sa nevideli, sa konečne stretneme. On býva v Prahe, ja v Bratislave, preto nám obom prišlo logické stretnúť sa práve v Brne ako za starých čias. On sám prišiel s nápadom, či by som nechcel navštíviť Čarokavárnu, keď už tam obaja budeme, no a mne viac nebolo treba. Dokonca sme zistili, že zaviedli rezervačný systém, preto už nie je nutné čakať v rade.

Prišla osudná sobota. Ráno som sa ponáhľal, aby som stihol vlak. Dokonca som si miesto MHD vzal Uber, aby som to naozaj stihol. Prišiel som na stanicu skôr, aby som zistil, že vlak bude mať 20 minút meškanie. Hovorím si, fajn, nemusel som síce vyhodiť peniaze za Uber, ale nevadí, počkám. Potom som vytiahol z vrecka mobil a pozerám v aplikácii cestovných poriadkov, že meškanie rozhodne nie je 20, ale 60 minút. To už bolo nepríjemné, ale teda dozvedel som sa, že aj jemu vlak mešká, tak som si sadol do čakárne a vybral si knihu.

Pokojne som si čítal a po kapitole som si chcel overiť, či vlak náhodou nestiahol meškanie. Nestiahol, ale natiahol. Na 84 minút. To už ma zajímalo, čo sa stalo. Vlak celý ten čas stál v Strekove, kde sa vraj stalo nešťastie. 

Keď sa meškanie natiahlo na 110 minút, bolo treba konať. Kamoš už sedel vo vlaku, takže som mu nemohol napísať, že sorry, ale neprídem. Svetielko nádeje sa ukázalo v podobe autobusu, ktorý mal konečnú v Berlíne, ale stál aj v Brne. Preto som vrátil lístok na vlak, vzápätí kúpil nový na autobus a presunul sa na Bratislavskú autobusovú stanicu. Tentokrát už prostredníctvom MHD.

Na moje prekvapenie prišiel double decker. Pasažierov bolo veľa, preto kým si všetci odložili batožinu a vodič nám všetkým skontroloval lístky a niektorým aj pasy, nabrali sme meškanie. Skupinka štyroch ľudí si nejako blbo kúpila lístky, preto mohli ísť len dvaja. Lenže potrebovali ísť všetci štyria. Vodič sa zľutoval a povedal, že im tie lístky navyše predá, ale len v hotovosti. No a oni hotovosť nemali. To znamená, že sme 20 minút čakali, kým chalaniská so znalosťou slovenského jazyka na úrovni 0, nájdu bankomat. A čo potom? Potom bolo treba natankovať. Takže sme meškali dokopy 45 minút, ale čo je to oproti výslednému meškaniu vlaku 240 minút, všakže?

Tak teda, konečne sme sa stretli. Síce namiesto o štvrť na jednu o druhej, ale pri tom výkone som bol rád, že vôbec. Celí zničení z tejto skúsenosti sme sa presunuli do podniku, kde sme si mohli dať rezeň so zemiakovým šalátom.

A teraz sa presunieme k príjemným udalostiam. 

Po chutnom obede sme sa presunuli do Čarokavárny, kde nás privítala busta Hagrida.

Podľa rezervácie sme sa usadili k stolu číslo 3 a kým sme čakali na obsluhu, mohli sme sa kochať výzdobou. Poličky plné magických artefaktov, listy pripevnené o záves, pavučiny, kotlíky visiace zo stropu, prútiky, habity a klobúky, ktoré sme si mohli požičať vytvárali magickú atmosféru. Dokonca aj vata so svetielkami a visiacimi umelými sviečkami pôsobili ako začarovaný strop vo Veľkej sieni. Stoly boli zdobené malými sklenenými guľami, ktoré veštili sovu počas splnu mesiaca. Podľa toho, že sa v kaviarni nachádzali aj prvky, ktoré s Harrym Potterom nijak nesúviseli (napr. socha démona, či hudba z iných fantasy filmov), som pochopil, že to má byť čarovná kaviareň všeobecne, bez zamerania priamo na Harryho Pottera.

Po chvíli nám slečna servírka priniesla kotlík, do ktorého čosi naliala a razom stôl zalial dym. A ešte dve menučka. Jedno klasické a druhé prázdne, pričom obsah sa dal vidieť len posvietením z prútika s UV žiarovkou. V kaviarni bolo priveľké svetlo na to, aby sa dalo niečo normálne vyčítať, preto sme to hneď aj vzdali.

Keďže sme chceli skúsiť nejaký magický nápoj z kategórie urob si sám, boli na výber len dve možnosti – jeden alkoholický a druhý nealko. Keďže ani jeden z nás nemal na alkohol chuť, vyhral Elixír nesmrteľnosti. Ingrediencie nám priniesli efektne nachystané, pričom nám nezabudli dvakrát prízvukovať, že obsah z kotlíka si nemáme liať do pohára, to je len pre efekt. Celkom nebezpečné, ale nesúdim.

Neviem, na čo som myslel, keď mi nedošlo, že všetko naliať do pohára a zamiešať nebude dobrý nápad, lebo mám ingrediencií viac, než je obsah pohára. Musel som to potom zachraňovať a postupne odpíjať. Profesor Snape by na mňa určite pyšný nebol. Ale, na druhú stranu, ten nie je pyšný na nikoho, tak mi je to vlastne jedno. Hlavne, že sa podarilo.

Samozrejme, že som neodolal a musel som si objednať aj kúsok zo slávnej narodeninovej torty, ktorú upiekol Hagrid špeciálne pre Harryho k jeho jedenástym narodeninám. Očividne veľkosť porcie za ten rok zmenili, ale bola malinová a tým pádom výborná.

Okolo pol ôsmej bol čas odísť, keďže obaja sme potrebovali stihnúť vlak naspäť domov. Neprekvapivo, boli oba omeškané. Našťastie nič dramatické. Iba polhodina. Už, keď som sedel v kupé s pani, ktorá cestovala od dcéry naspäť do Sniny a potrebovala stihnúť prestup v Bratislave, myslel som si, že už bude všetko fajn. Za Kútmi prišiel ďalší malý výsmech. Asi, aby som na ten deň ozaj nezabudol. Totiž v stanici Zohor sme čakali 20 minút, kvôli križovaniu s iným vlakom. Tak si doprava povedala posledné slovo a ja som po príchode domov mohol konečne vydýchnuť.

Dúfam, že sa vám rozprávanie o Čarovnej kaviarni s dopravnými problémami páčilo. Pokiaľ áno, pokojne mi zanechajte komentár. 

To bude nateraz odo mňa všetko. Majte sa krásne a čítame sa nabudúce.

Umrnčaná Myrta na záver