Štyri krajiny Európy

Spánok v autobuse nie je zrovna pohodlný ale stálo to za to.

Zdravím všetkých čitateľov!

Cestovanie je vždy dobrý nápad. Vidieť na vlastné oči cudziu krajinu nie len naplní myseľ novými dojmami, ale pomôže vypnúť hlavu pred bežnými povinnosťami a pracovnými starosťami. Jedna cestovná kancelária ponúkala zájazd rovno do štyroch cudzích krajín a takáto možnosť sa nenaskytne hocikedy. #pridaťdokošíka

Dalo by sa povedať, že prvý deň sa začal už v stredu, ale keďže v ten večer o ôsmej autobus len odchádzal z Bratislavy, nazvime prvým dňom štvrtok. 

Tak teda, poslednou toaletnou zastávkou v spomínaný prvý deň bola budova v tvare veľkej čiernej kocky, pred ktorou sme museli stáť asi desať minút, pretože autobusy nemohli na jej pozemok vojsť pred šiestou hodinou rannou. Človek by si povedal, že je to len desať minút, o nič predsa nejde. Avšak jedna pani, čo býva oproti tejto budovy si vynútila dodržiavanie tohoto pravidla a zrejme rada žaluje. Vtipné je, že na krajnici pred jej domom sme stáť mohli, kým neodbila šiesta hodina ranná. Aj tak nás pustili o tri minúty skôr.

Prvou, a teda už reálnou, zastávkou bolo nemecké mestečko Konstanz, pre nás známe ako Kostnica. Po dlhej ceste nám prechádzka ranným vzduchom medzi budovami veľmi dobre padla. Popri tom nám pani sprievodkyňa porozprávala, okrem iného, o tom, kde tam býval Ján Hus, keď ho zajali, kde a prečo ho odsúdili na upálenie, o tom, aká je história mestečka, o konflikte medzi tromi pápežmi, kedy bol nakoniec zvolený štvrtý. Veľmi príjemný začiatok zájazdu.

Po krátkom rozchode, aby sme si poprezerali prostredie sami, sme nasadli opäť do autobusu a presunuli sme sa do Švajčiarska k Rýnskym vodopádom. Rovno hovorím, že to bola nádhera. Mali sme kúpený aj lístok na loďku, pričom nás vzali veľmi blízko k šľahačkovo vyzerajúcemu pádu niekoľkých ton vody. Skutočne veľmi pekné.

Po vylodení sme dostali rozchod, aby sme sa pokochali a najedli. Týmto sa na ten deň prehliadky skončili. Kvôli povinnému oddychu vodičov autobusu sme sa presunuli priamo do Francúzska, kde sme mali ubytovanie. Ja sa nesťažujem. Tiež som si potreboval oddýchnuť a to som autobus neviedol.

Ubytovaním bol typický francúzsky hotel Première Classe, čo znamená, že je izba síce veľkosťou v pohode, ale kúpeľňa je veľká asi ako šatník. Ak stále neviete, predstavte si, že sedíte na toalete, pričom nohy máte v sprche. Teda nič luxusné, ale na prespatie úplne stačí. Croissanty a bagety na raňajky boli fakt skvelé.

Druhý deň výletu sa začal veľmi skoro, ešte stále vo Francúzsku. Presunuli sme sa do mestečka Chamonix, kde nás čakala lanovka na vrchol Aiguille du Midi. Ocitli sme sa teda vo výške 3842 metrov nad morom. Vzduch tu bol omnoho redší, ale mne osobne to akosi neprekážalo, dýchalo sa mi fajn. Počasie sme mali najjasnejšie ako mohlo byť. Dokonca pani sprievodkyňa povedala, že takéto počasie tam ešte nezažila. Vraj vždy boli aspoň oblaky, alebo hmla.

Tamten cípik napravo je Mont Blanc

Od vysokého kopčeka sme sa presunuli autobusom do Ženevy. V tomto meste sa udialo mnoho historických udalostí (napríklad tu bol spáchaný atentát na cisárovnú Sissi a. k. a. Alžbetu Bavorskú). Avšak mesto pôsobilo skôr moderne. Historicky pôsobiacich budov sme videli len málo, čo bolo trochu sklamaním. Aj tak už budem mať so Ženevou navždy spojený výťah, ktorý vlastne nie je výťah ale verejná toaleta.

Najväčším lákadlom tohto mesta je gejzír, ktorý strieka 500 litrov vody za sekundu do výšky 140 metrov. Mali sme možnosť ísť k nemu loďou, ale plavby zrušili.

Zo Ženevy sme sa previezli naspäť na ubytovanie a tým sa druhý deň skončil. Zato tretí deň sme si mohli pospať trochu dlhšie, čo nás všetkých veľmi potešilo. Po raňajkách sme sa zbalili, odovzdali karty od izieb a vyrazili na prvú zastávku, čo bolo mesto Montreux, kde sme si mohli pozrieť sochu Freddieho Mercuryho.

Odtiaľ sme zašli do kasína. Ale nešli sme roztáčať čerešne, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Totiž na poschodí tohto kasína je múzeum skupiny Queen. Mali tu steny vstupnej chodby polepené listami od fanúšikov. Ďalej všelijaké rekvizity, videá z rozhovorov, maketa nahrávacieho štúdia, aj kostýmy.

Po krátkom rozchode sme sa presunuli do mesta Luzern. Tam sme si pozreli známy Kaplnkový most Kapellbrücke, ktorý postavili v roku 1333. Ozaj krásny s ozaj nádhernými obrazmi pripevneným na streche tohto mosta a ozaj preľudnený.

Bolo nám povedané od pani sprievodkyne, že Švajčiarsko je štátom, kde najmenej ľudí trpí obezitou. Pochopil som prečo. Veď oni nejedia. O piatej podvečer foodcourt zatvorený. V obchode bolo pečivo predávané v dvoch smutných regálikoch a aj to vybrakované. Hlavne, že čokoláda všade. Možno preto patria k jedným z najspokojnejších národov.

Z Luzernu nás čakala už len posledná zastávka a hádam aj najkratšia. Zastavili sme totiž v meste Vaduz, ktoré je hlavným mestom Lichtenštajnska. Toto mesto má cca 5 000 obyvateľov. Vlastne celkovo Lichtenštajnsko má cca 40 000 obyvateľov. Povedal by som, že je to najmenšia krajina, ktorú som kedy navštívil, ale podarilo sa mi už vidieť aj Vatikán.

Zaujímavosťou Lichtenštajnska je, že v hlavnom meste sídli knieža, ktorý raz ročne robí pre občanov pivný festival na zámku a priemerná mesačná mzda je niekoľkonásobkom priemernej mzdy na Slovensku.

Poďme na veselšiu nôtu. Pozrite sa na fotku budovy parlamentu. Viete čo mi pripomína? Ak ste niekedy hrali simíkov, kde ste postavili kocku a zapli automatickú strechu, takéto niečo sa vám vytvorilo.

Dozvedeli sme sa aj, že kniežacia rodina kedysi žila na Morave, ale kvôli Hitlerovi museli odísť do Lichtenštajnska, keďže manželka kniežaťa bola židovka. Už sa na Moravu žiť nevrátili.

Nebojte sa, už s týmto obšírnym kecaním končím. Totiž po nastúpení do autobusu nás čakala konečná zastávka v Bratislave v nedeľu v skorých ranných hodinách. 

Síce som bol celý polámaný, kvôli tomu, že som v autobuse spal poskladaný ako Lego, zážitky boli silnejšie. Rád pôjdem niekedy znovu na podobný výlet plný zážitkov a zahraničnej kultúry.

Ak môžete, cestujte. Určite sa to oplatí.

Ja sa nateraz s vami lúčim. Majte sa krásne a čítame sa nabudúce.

Mačka na záver.