Kto by bol povedal, že sa niekam vydám preto, aby som behal? Ja nie.
Zdravím všetkých bežcov!
Približne pred tromi týždňami sme si dali rodinný (plus Otaku) výlet do hlavného mesta, aby sme svojím príspevkom pomohli lige proti rakovine. Musím uznať, že som si ten deň naozaj užil aj napriek drobným komplikáciám, ktoré nás postretli. Ale pekne po poriadku...
Ako to už býva mojím zvykom, rád začínam už cestou na miesto. Predsa, keby sa niečo nestalo už na ceste, nebolo by to ono. *Bing, bing, bing* "Upozornenie na meškanie vlaku. Rýchlik (tu si domyslite názov mesta, nespomínam si naň) zo smeru Bla bla, ktorý pokračuje na smer Bla, bla, bla a Bratislava bude meškať asi desať minút. Očakávaná doba meškania sa môže zmeniť. Za vzniknuté meškanie sa ospravedlňujeme." A tak si hovoríme, "Hm... desať minút je fajn. Nie je to tak hrozné." A potom prišlo ďalšie meškanie a my sme sa už v strese prechádzali po stanici, zo zúfalstva sme sa išli prejsť aj po Bille neďaleko stanice, len aby sme zabili čas a dúfali, že všetko stihneme, keďže do 11:30 je možná registrácia a cesta trvá hodinu a trištvrte. Začali sme vymýšľať plány ako, čo najrýchlejšie, chytiť MHD, akou trasou sa budeme ponáhľať (a pravdepodobne sa tak vyčerpáme ešte pred behom).
Vlak prišiel, hurá. Ešte sme mali celkom prijateľný čas a tak píšem Otaku ako je na tom ona. "Môj vlak mešká. Neviem či to stihnem." V tom momente sa v mojej mysli vynorilo zopár nelichotivých slov na adresu železničnej dopravy. Sestra sa chopila činu a napísala organizátorom udalosti, že to možno nestihneme, no niektorí z nás pôjdu a vezmú odfotené občianske preukazy, vyzdvihnú balíčky za zvyšok skupiny. Našťastie to ale nebolo treba, pretože sa naše meškania tak skvelo zosynchronizovali, že vlaky prišli takmer súčasne.
Len čo sme sa stretli okamžite sme vyrazili k autobusom, kúpili lístky a nastúpili na správny autobus. V autobuse sme si všimli zopár ľudí, ktorí už mali na sebe tričko z Farieb (keďže balíčky sa dali vyzdvihnúť aj v deň pred udalosťou), preto sme sa rozhodli, že ich budeme nasledovať a dovedú nás na miesto.
Registrácie prebiehali v stánkoch, kde stačilo, aby ste mali občiansky preukaz. Dievčina za počítačom si vás našla, dala vám balíček a mohli ste ísť.
V balíčku sa nachádzali rôzne veci ako časopis Emma s, už neplatnými, kupónmi do rôznych obchodov (fakt dík), leták, ktorý nás mužov varuje pred rakovinou prostaty, kupón do posilňovne, hygienické vreckovky, tetovačka, balíčky farieb a tričko. Sľúbené okuliare sme nedostali. Tie sme si mohli kúpiť za 3,50 €. Samozrejme, že nám tie farby nestačili, preto sme si nakúpili niekoľko balíčkov zvlášť v informačnom stane.
Potom nám už ostávalo prezliecť sa v prezliekacích stanoch a zamiešať sa medzi ostatných. V areáli stálo pódium, stánky s občerstvením, ľudia, čo už nevydržali a obhadzovali sa práškami, no nás najviac zaujala stena s temperovými farbami, kam ste si mohli napísať, či nakresliť, čokoľvek ste chceli.
Neodradil nás ani nápis "Varovanie, tieto farby nie sú určené na kožu." Iste, iste. Nakoniec som mal po lícach modré čiary, po tričku všelijaké kresby a nápisy. #akodeti
Po všetkých tých úvodných ceremóniách, hromadnej rozcvičke a Expl0itedovom príchode, sme sa konečne mohli presunúť na štart. Tam sme si vypočuli ďalší dlhý príhovor a poučovanie moderátora. Potom sme spravili mexickú vlnu, vyhodili sme prášky do vzduchu a konečne sme mohli bežať. Teda, skoro.
Po štarte sme sa všetci tlačili, tak sme skôr len kráčali. No po tom, ako sme sa trochu roztrúsili sme sa s Otaku na seba pozreli a hneď sme obaja vyštartovali, nechávajúc zvyšok bandy za sebou. Poviem vám, bežať o jednej poobede v horúčave popri vode nie je práve najpríjemnejšie. Našťastie sme v polovici cesty dostali fľašu s vodou, z ktorej sme sa napili a potom hneď aj obliali. Všetky farby, čo sa mi usadili vo vlasoch mi začali stekať po tvári a do očí. Ak pôjdete o rok, tento nápad vám neodporúčam. Ešteže sme dostali tie vreckovky.
Čo sa týka stanovísk, mohlo to byť aj lepšie. Síce sa snažili po nás hádzať farebné prášky, no na minuloročnom videu to vyzeralo, že vtedy snažili viac. Najlepšie to bolo cez ružovú a zelenú. Tam na nás tak fúkalo, až sme nevideli pred seba a dobre nás aj zafarbilo.
Cieľ bol teda v zelenom stanovisku, kde na nás, okrem farby, nasypali aj trblietky a do rúk nám dali náramky za odmenu, že sme to dobojovali do konca. #toniejeférjasomchcelčierny
Počkali sme zvyšných bežiacich a potom nasledovala len zábava s DJ-om. Neviem, komu sa chce tancovať po tom, čo odbehol 5 kilometrov, ale dobre. Oddýchli sme si, napísali sme všetkým, že sme to zvládli a že nás slnko nezabilo a potom bol pre Otaku čas odísť, aby stihla vlak. Šiel som s ňou a potom sa vrátil. Aj tak už bola len tombola (sestra vyhrala športovú čelenku).
Pohľady ľudí v MHD stáli naozaj za to. Jedna slečna sa nás dokonca spýtala, kde sme to boli, že sme takí farební. A tak sme jej vymysleli program na budúci rok.
Jediné, čo ostalo po tom, čo som sa vrátil, bolo niekde sa v meste najesť a nasadnúť na vlak. Našťastie nás z vlaku nevyhodili, no teta, čo s nami sedela v kupé neprehovorila jediné slovo. Ani sa neodzdravila. Celý čas, čo s nami cestovala, na nás zazerala ako na zločincov, alebo bláznov.
Ako som už písal vyššie, bolo to pre mňa čosi nové, no rád by som si to opäť zopakoval. Robiť niečo pre dobrú vec a ešte sa pri tom zabaviť sa, podľa mňa, oplatí.
Ešte sa ozvem. Do tej doby sa majte a čítame sa nabudúce.
Ako to už býva mojím zvykom, rád začínam už cestou na miesto. Predsa, keby sa niečo nestalo už na ceste, nebolo by to ono. *Bing, bing, bing* "Upozornenie na meškanie vlaku. Rýchlik (tu si domyslite názov mesta, nespomínam si naň) zo smeru Bla bla, ktorý pokračuje na smer Bla, bla, bla a Bratislava bude meškať asi desať minút. Očakávaná doba meškania sa môže zmeniť. Za vzniknuté meškanie sa ospravedlňujeme." A tak si hovoríme, "Hm... desať minút je fajn. Nie je to tak hrozné." A potom prišlo ďalšie meškanie a my sme sa už v strese prechádzali po stanici, zo zúfalstva sme sa išli prejsť aj po Bille neďaleko stanice, len aby sme zabili čas a dúfali, že všetko stihneme, keďže do 11:30 je možná registrácia a cesta trvá hodinu a trištvrte. Začali sme vymýšľať plány ako, čo najrýchlejšie, chytiť MHD, akou trasou sa budeme ponáhľať (a pravdepodobne sa tak vyčerpáme ešte pred behom).
Vlak prišiel, hurá. Ešte sme mali celkom prijateľný čas a tak píšem Otaku ako je na tom ona. "Môj vlak mešká. Neviem či to stihnem." V tom momente sa v mojej mysli vynorilo zopár nelichotivých slov na adresu železničnej dopravy. Sestra sa chopila činu a napísala organizátorom udalosti, že to možno nestihneme, no niektorí z nás pôjdu a vezmú odfotené občianske preukazy, vyzdvihnú balíčky za zvyšok skupiny. Našťastie to ale nebolo treba, pretože sa naše meškania tak skvelo zosynchronizovali, že vlaky prišli takmer súčasne.
Len čo sme sa stretli okamžite sme vyrazili k autobusom, kúpili lístky a nastúpili na správny autobus. V autobuse sme si všimli zopár ľudí, ktorí už mali na sebe tričko z Farieb (keďže balíčky sa dali vyzdvihnúť aj v deň pred udalosťou), preto sme sa rozhodli, že ich budeme nasledovať a dovedú nás na miesto.
Registrácie prebiehali v stánkoch, kde stačilo, aby ste mali občiansky preukaz. Dievčina za počítačom si vás našla, dala vám balíček a mohli ste ísť.
V balíčku sa nachádzali rôzne veci ako časopis Emma s, už neplatnými, kupónmi do rôznych obchodov (fakt dík), leták, ktorý nás mužov varuje pred rakovinou prostaty, kupón do posilňovne, hygienické vreckovky, tetovačka, balíčky farieb a tričko. Sľúbené okuliare sme nedostali. Tie sme si mohli kúpiť za 3,50 €. Samozrejme, že nám tie farby nestačili, preto sme si nakúpili niekoľko balíčkov zvlášť v informačnom stane.
Potom nám už ostávalo prezliecť sa v prezliekacích stanoch a zamiešať sa medzi ostatných. V areáli stálo pódium, stánky s občerstvením, ľudia, čo už nevydržali a obhadzovali sa práškami, no nás najviac zaujala stena s temperovými farbami, kam ste si mohli napísať, či nakresliť, čokoľvek ste chceli.
 |
| Neodolal som |
 |
| Ospravedlňte kvalitu, ale cez vodeodolný kryt sa ťažko fotí |
Po všetkých tých úvodných ceremóniách, hromadnej rozcvičke a Expl0itedovom príchode, sme sa konečne mohli presunúť na štart. Tam sme si vypočuli ďalší dlhý príhovor a poučovanie moderátora. Potom sme spravili mexickú vlnu, vyhodili sme prášky do vzduchu a konečne sme mohli bežať. Teda, skoro.
 |
| Zdroj |
Po štarte sme sa všetci tlačili, tak sme skôr len kráčali. No po tom, ako sme sa trochu roztrúsili sme sa s Otaku na seba pozreli a hneď sme obaja vyštartovali, nechávajúc zvyšok bandy za sebou. Poviem vám, bežať o jednej poobede v horúčave popri vode nie je práve najpríjemnejšie. Našťastie sme v polovici cesty dostali fľašu s vodou, z ktorej sme sa napili a potom hneď aj obliali. Všetky farby, čo sa mi usadili vo vlasoch mi začali stekať po tvári a do očí. Ak pôjdete o rok, tento nápad vám neodporúčam. Ešteže sme dostali tie vreckovky.
Čo sa týka stanovísk, mohlo to byť aj lepšie. Síce sa snažili po nás hádzať farebné prášky, no na minuloročnom videu to vyzeralo, že vtedy snažili viac. Najlepšie to bolo cez ružovú a zelenú. Tam na nás tak fúkalo, až sme nevideli pred seba a dobre nás aj zafarbilo.
Cieľ bol teda v zelenom stanovisku, kde na nás, okrem farby, nasypali aj trblietky a do rúk nám dali náramky za odmenu, že sme to dobojovali do konca. #toniejeférjasomchcelčierny
Počkali sme zvyšných bežiacich a potom nasledovala len zábava s DJ-om. Neviem, komu sa chce tancovať po tom, čo odbehol 5 kilometrov, ale dobre. Oddýchli sme si, napísali sme všetkým, že sme to zvládli a že nás slnko nezabilo a potom bol pre Otaku čas odísť, aby stihla vlak. Šiel som s ňou a potom sa vrátil. Aj tak už bola len tombola (sestra vyhrala športovú čelenku).
Pohľady ľudí v MHD stáli naozaj za to. Jedna slečna sa nás dokonca spýtala, kde sme to boli, že sme takí farební. A tak sme jej vymysleli program na budúci rok.
Jediné, čo ostalo po tom, čo som sa vrátil, bolo niekde sa v meste najesť a nasadnúť na vlak. Našťastie nás z vlaku nevyhodili, no teta, čo s nami sedela v kupé neprehovorila jediné slovo. Ani sa neodzdravila. Celý čas, čo s nami cestovala, na nás zazerala ako na zločincov, alebo bláznov.
Ako som už písal vyššie, bolo to pre mňa čosi nové, no rád by som si to opäť zopakoval. Robiť niečo pre dobrú vec a ešte sa pri tom zabaviť sa, podľa mňa, oplatí.
Ešte sa ozvem. Do tej doby sa majte a čítame sa nabudúce.
 |
| Ceduľa visiaca zo stromu na záver |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára