Aerodrome festival 2017

3, 2, 1... Leto začína!

Zdroj

Zdravím všetkých fanúšikov dobrej hudby!

Príchod leta sa dá osláviť rôznymi spôsobmi. Čo na tom, že kalendárne ešte leto nie je (a ja vlastne ani nemám ukončený jeden predmet), treba sa baviť, kým sa dá. Práve preto sme sa, ešte v decembri minulého roka, rozhodli, že zavítame na festival Aerodrome v Prahe. Vyzeralo to asi takto:

Na nudnej prednáške o počítačových sieťach
Jasmine: Hej, cez leto budú Linkin Park v Prahe, ideme?
Damien: Hm... dobre.

Ako vidíte, veľmi dlho ma bolo treba prehovárať. No asi dva týždne pred odjazdom prišla Jasmine s tým, že nie sú peniaze, že majú jarmok, že hrozí teroristický útok... a tak, či nepredáme lístky, alebo či nemám niekoho iného, s kým by som šiel. Keďže sa na inzeráty nik neozval, a nikto z mojich známych by nešiel, lebo buď nechcú toľko míňať, alebo im nevyhovuje nedeľa, predsa len sme išli, aby sme nenechali šesťdesiat eur len tak odletieť. Ak osud chcel, aby sme sa tam dostali, urobil veľmi dobre.

Cesta do Prahy

Otec: Zavolaj nám z Prahy, už by mal byť zrušený roaming.
Damien: Fakt? *googli* Nie je zrušený. Až o štyri dni bude...

S Jasmine sme sa mali stretnúť až v Bratislave. Len čo som nastúpil na vlak a usadil som sa do prázdneho kupé, prisadla si ku mne staršia pania. Nazveme si ju Evička, hneď pochopíte prečo.

Evička: Ahoj, srdiečko, môžem si prisadnúť? Ďakujem srdiečko. Môžem ťa o niečo poprosiť? Prvýkrát cestujem vlakom, mohol by si mi potom otvoriť dvere, aby som mohla vystúpiť?
Damien: *prikývne*
Evička: Ďakujem, zlatíčko. Vieš, ja som nikdy necestovala vlakom a idem vnučke na prvé sväté prijímanie. Predali sme auto, lebo môj manžel...

A v tomto duchu sa ťahal monológ o celom živote osobnostnej kópie pani Mázikovej. Ale zato som sa dozvedel o jej vzdelaní a rodinnom pomere jej detí, o zdravotnom stave jej manžela a jej študentskom a pracovnom živote. Občas si predsa treba zaspomínať. Hlavne, že sme prišli na to, že kedysi pracovala s mojou starou mamou...

V Bratislave som sa stretol s Jasmine podľa plánu. Povedala mi o svojej historke s dvomi chlapmi, čo sa jej na stanici začali vypytovať odkiaľ je, kam cestuje a podobne a nastúpili sme. Cesta bola v pohode. Po čase si k nám prisadli dvaja Česi (žena a muž), ktorí zrejme obľubovali tvrdú hudbu súdiac podľa oblečenia. Žena vytiahla z tašky dve plechovky piva. Jasmine hneď na to vytiahla tiež dve plechovky piva a sendviče so schnitzlami. Žena, očividne potešená: "Jsem ráda, že jsme si sedli k někomu normálnímu."

Jasmine: Keď som pozerala cestovný poriadok, čudovala som sa, prečo pôjdeme do Prahy cez Nemecko.

Vystúpili sme v Prahe na hlavnom nádraží a trvalo nám nejakú chvíľu, než sme našli bankomat, aby sme si mohli vybrať korunky #makeitrain. Potom sme kúpili kávu (Predavač: Mějte se a smějte se!), lístky na metro a vybrali sme sa na letisko Letňany.

Samotný festival

Ej, a sme tu. Počasie je skvelé. Ľudia s peniazmi vchádzajú do areálu, ľudia bez peňazí ležia v tráve pred vstupom a počúvajú koncerty z diaľky a ľudia, ktorí potrebujú peniaze stoja všade naokolo a snažia sa predať lístky. Páni kontrolóri lístkov a vecí, čo majú ľudia so sebou sú úplne neschopní.

Kontrolór lístkov: Máte sebou sprej, nebo tak něco?
Damien: Nie.
Kontrolór lístkov: Dobře, můžete jít.

A vieš čo? Mal som so sebou dezodorant, ale pri tvojej neschopnosti môžem mať so sebou aj dynamit a ty si nič nevšimneš. Hlavne, že sa uškŕňaš a dvíhaš si ego trápnymi hláškami. Napadlo mi, či ten teroristický útok vážne nehrozí.

Ale vo vnútri... Vo vnútri panovala zábava v podaní dobrej hudby, pečúceho slnka, baviacich sa a opaľujúcich sa (sem-tam aj mlátiacich sa) ľudí, dobrého jedla a skvelého piva.

Len čo sme sa postavili z pohodlia trávy, rozhodli sme sa, že si pôjdeme kúpiť jedlo. Našu pozornosť, medzi všetkými stánkami s burgermi, klobásami, trdelníkmi a hot dogmi, si získal stánok s kuracími tortilami. Bohužiaľ, nie len našu. Stal sa takým obľúbeným, že sme museli stáť v rade hodinu a tak sme z koncertu Machine Gun Kelly, takmer nič nemali.

Rad sme si ale úspešne vystáli a najedli sme sa tej dobroty. Musím ale uznať, že v tej horúčave by som nechcel vysmážať celý deň v stánku s ďalšími tromi ľuďmi a čeliť celej hromade hladných zákazníkov.

No ale potom nasledovali Simple Plan a to už bolo niečo. Nikdy predtým som nevidel žiaden ich koncert naživo. Frontman skupiny dokáže parádne rozprúdiť zábavu. Dokonca sa naučil nejaké frázy česky, najmä: "Děkuju Praha." Bubeník mal tiež menší príhovor a následne sa vrhol do davu fanúšikov a "zaplával si."

Po Simple Plan sme si trištvrte hodinu počkali na záverečný Linkin Park za sprievodu dookola prehávajúcich sa reklám. A potom prišli. Hrali hodinu a štyridsaťpäť minút, takmer v kuse. Byť na spevákovom mieste, už by som nemal hlas. Čas bol tiež skvelo vybratý – presne na prelome dňa a noci. Po zotmení prišiel na rad pomalý song o strate blízkych. Vtedy sme si všetci vytiahli z vreciek a tašiek telefóny, zapli sme si baterky a svietili sme v dave, čo bolo následne premietané na plátne. Naozaj skvelý zážitok. Úplne všetko.

Bohužiaľ, video sa nedá nahrať, pretože je príliš veľké a iné nemám, keďže som sa tam išiel baviť a nie natáčať. 

Cesta domov

Asi desať minút predtým, než sa koncert Linkin Park mal skončiť sme odišli, aby sme stihli hneď prvú várku metra a následne vlak domov. Všetko bolo v pohode do momentu, než sme si uvedomili tú veľkú chybu – nekúpili sme si miestenky. A keďže na festivale sme neboli sami, väčšina sa chcela dostať naspäť na Slovensko (či inej domovskej krajiny). Ostalo nám miesto jedine v uličke, čo bol boj s vlastnou trpezlivosťou, pretože sme sa museli večne uhýbať pohodlným ľuďom v kupéčkach, ktorí sa rozhodli, že idú močiť. Nie, že by radšej spali. Ešte k tomu nabehli policajti a začali sa tam s niekým mlátiť. Skvelá cesta. No našťastie v Pardubiciach dvaja páni vystúpili a my sme si šikovne obsadili ich miesta. Vtedy už prišiel aj sprievodca, ktorý nám oznámil, že na tento vlak je nutná rezervácia, inak nás čaká pokuta. No a my čo? No rezerváciu sme proste nemali. Tak vraj na Slovensku budeme pokutovaní. No fajn. Tak sme si trochu pospali (dohromady asi hodinu) a hurá, naše Slovensko. Po dlhých hodinách snáh o spánok v sede a túžbe po sprche sme sa konečne dostali aspoň za hranice. Tam k nám zavítal nový sprievodca s priveľmi pozitívnou náladou: "Dobré ráno prajem, môžem vidieť vaše lístky?" My dvaja sme mu teda podali lístky v očakávaní pokuty a čo urobil sprievodca? Chytil, cvakol, rozlúčil sa a zavrel dvere. Toľko k pokute. V Bratislave som sa s Jasmine rozlúčil, obaja sme nastúpili na iný vlak a už nás čakala len cesta do vysnívanej postele.

Môj prvý festival (a snáď nie posledný) v tomto roku som si naozaj užil a považujem ho za skvelý štart do tohtoročného leta. Pokojne sa v komentároch podeľte o svoje zážitky z festivalov, resp. aké máte na leto plány vy.

Ja sa s vami lúčim a čítame sa nabudúce.

Miska jedlej umeliny na záver