Smŕkanie, kaviarňové posedávanie a hľadanie Lysandra

Jesť ruskú zmrzlinu, keď je taká zima sa nevypláca. Prestreľte mi niekto nozdry...

Zdravím všetkých smŕkajúcich!

Ja viem, ja viem. Dlho nebol nový príspevok. Človeku sa ťažko píše, keď nemá o čom. Je to tak, Damien nemá nápady. Jediné, čo sa tu mení, sú knihy, ktoré aktuálne čítam. Preto som sa rozhodol, že vám prezradím, čo sa vlastne deje okolo mňa. Teda... ak práve nesedím doma a neučím sa, či nečítam, nesnažím sa hrať na gitare, stíhať termíny odovzdania seminárok, alebo robiť čokoľvek produktívne (alebo, povedzme si úprimne, len tak neležím a nescrollujem sociálne siete a podobné srandy).

Ako vám napovedá úvod, momentálne ma skolil soplík a všetci dobre vieme, že pre muža je to veľkým utrpením. Samozrejme, že, len tak neležím, vždy sa snažím aspoň niečo. Nič nerobiť celý deň, nie je pre mňa. To je jedným z dôvodov, prečo som otvoril tento svoj blog. Áno, teraz to vyznie, že som potreboval ochorieť, aby som sa k tomuto dokopal, ale nie je to tak. Verte mi.

Toto trýznenie súvisí s príhodou, ktorá sa mi stala včera. Prišiel som do školy úplne zdrvený chrípkou, ale hovoril som si: "však prežijem, nejaká chrípka ma predsa neskolí." Pani docentka na mňa v polovici prednášky pozrela a hovorí: "Vy ste dva dni v kuse tancovali, alebo čo?" "Ále, chorý som," odvetím akoby nič. "Chorý?! Čo tu potom robíte? Vyzeráte strašne, choďte si dať niekam aspoň čaj, alebo choďte domov." No a tak som si bol do blízkej hotelovej reštaurácie dať čaj. Prečo nie? Potom som sa vrátil odovzdať seminárku a išiel som domov.

Ďalšou novinkou je fakt, že po dlhom čase, čo sme sa ja, Smokey, Lily a Elsa spolu nebavili ako skupina, začali sme piatky, ktoré netrávim v škole, tráviť spolu hraním spoločenských hier v kaviarni... 

 #lúzri

...a následne sa chodievame najesť a potom do baru na pivo a víno (pijem len ja a Lily, tak si môžete domyslieť, kto z nás čo). Nakoniec ideme na stanicu odprevadiť Lily a potom sa poberieme každý svojou cestou. Presne takto dookola a nikdy inak. Úprimne, potrebujem zmenu. Niečo nové. Nejaký zážitok. 

Takým jedným zážitkom bolo, keď som bol s Otaku pred dvomi týždňami (25. 03. 2017) na divadelnom predstavení Hranice hladín, čo mal byť akýsi remake Shakespearovho diela Sen noci svätojánskej. Napriek tomu, že to bolo celkom netradičné a miestami podivné, sa mi to páčilo. Začiatok predstavenia v "galérii" kde sme stáli a herci sa nás pýtali, či sme nevideli Lysandra bol pre mňa novinkou, ale páčil sa mi ten mierne interaktívny prístup. Potom sme sa ale presunuli do sály, kde sa predstavenie odohrávalo ako tradične – na javisku. Dobré by bolo spomenúť, že tam hrala Princess. Povedal by som, že napriek tomu, že hrala vílu, bez akejkoľvek repliky, bola skvelá, ale to by vyzeralo, že som zaujatý, takže netvrdím nič. Zaujímavé pre mňa ale bolo, že sme si počas predstavenia písali. Samozrejme, že vo chvíľach, keď práve nebola na javisku, ale koľko ľudí môže povedať, že si píše s herečkou počas predstavenia? Jasné, potom bola párty a barové posedávačky, no to si nemyslím, že je zaujímavé, preto to preskočím. Bavil som sa náramne a dokonca som dostal od Princess na narodeniny škatuľu s pivom a kladivom, ktorý tiež slúži ako otvárač. 

Čo dodať ďalej? Veľmi nič, keďže tohtoročná tuhá zima nám toho veľa nedovolila, no to sa postupne všetko zmení. Dni sa stávajú dlhšími a čísla na teplomere stúpajú. Cítim to, zmena sa blíži. To je odhodlanie, čo?

Zatiaľ sa takto s vami rozlúčim a určite sa čítame nabudúce

Introvertný hrnček na záver