„Kocky sú hodené.“
Zdravím všetkých čitateľov!
Moje zážitky so štúdiom na vysokej škole a moje frflanie sprevádza tento blog už od jeho začiatku. Keď som nedávno prechádzal všetkým, čo tu mám, napadlo mi, že by bolo celkom fajn, keby sa moje rozprávanie o náročnej ceste k nadobudnutiu akademického titulu aj nejako ukončí. Lepšie ukončenie, než štátnicami si neviem predstaviť. Čo na tom, že odvtedy uplynulo už osem rokov.
Myslím, že by bolo fajn začať tým, že som svoju dráhu vysokoškolského študenta nezačal úplne tradične. Totiž v poslednom ročníku na Obchodnej akadémii som vedel, že sa mi už ďalej nechce učiť. Povedal som si, že ak sa mám vrátiť do školskej lavice, určite to bude najskôr rok od maturity.
Po polroku v práci som sa predsa len prihlásil na dve školy: Fakulta ekonomiky a manažmentu na SPU v Nitre a Fakulta hospodárskej informatiky na EUBA. Prijali ma na obe, no už z prijímačiek ma viac zaujala Nitra. Viete, aká bola úľava, keď som zistil, že som tesne stihol externé bakalárske štúdium len na tri roky? Totiž ročník po mne dostal povinne štyri roky.
Skočme teraz o dva roky dopredu do roku 2017, kedy bolo nutné vybrať si tému bakalárskej práce, keďže je súčasťou záverečnej skúšky, o ktorej je toto rozprávanie. Rovno vám poviem, že to bolo horšie než si uchmatnúť dobrý termín skúšky. Neviem, komu to napadlo, ale práve ten rok sa rozhodlo, že prednosť budú mať študenti, ktorí navštevujú univerzitu prezenčne, a každý školiteľ mohol mať vypísané len tri témy. Čiže nám sa ušli omrvinky. A aj z tých omrviniek nikto neodpisoval a ak sa tak aj stalo, tak to bolo buď odmietnutie, alebo oznam, že daná téma je vypísaná pre konkrétnu osobu, preto sa k nej hlásim zbytočne. Skvelé. Spolužiačka ma však nakoniec kontaktovala s tým, že našla nové vypísané témy a sú len dve, tak ak chcem, mám sa rýchlo prihlásiť. To už bol bod, kedy by som zobral čokoľvek. A aj som zobral. Skončil som teda s témou, ktorej názov je, bez zveličovania, dlhý dva riadky a hovorí ako o cenách, tak o poľnohospodárstve, čiže no... celkom sranda.
Priebeh písania práce trochu urýchlim, aby z tohto článku nebol román. So spolužiačkou sme našej spoločnej školiteľke vypisovali maily, či by sme sa nevedeli stretnúť. Bol november, väčšina spolužiakov sa už so svojimi školiteľmi už stretla. My sme sa so školiteľkou nevedeli ani skontaktovať, pretože pracovný telefón nedvíhala a na maily neodpisovala. Trochu prichádzal stres. Pýtate sa, ako sme sa s ňou nakoniec spojili? Keby nás neučila Kalkulácie a rozpočty a po prvej prednáške nám dvom neoznámila: „jój, ja školský email nepoužívam. Napíšte mi na tento môj súkromný,“ asi by sme sa už pokúšali vypátrať, kde má kanceláriu. Ale teda hurá. Po mesiacoch trápenia s písaním práce, posielaním školiteľke na kontrolu, pričom stále nedvíhala telefón a neodpisovala ani zo svojho súkromného mailu, sa podarilo úspešne prácu dobojovať. Nemám na toto obdobie obzvlášť zlé spomienky. Paradoxne sa mi bakalárska práca písala celkom fajn. A to sme v tej dobe o umelej inteligencii ani nechyrovali. Áno, až taký som starý.
Prišiel veľký deň.
Jasné, stres a toto všetko okolo spoľahlivo bolo. Ten deň bol tuším aj prvým termínom štátnic. Štátnicovali sme ôsmi, pričom prvých päť slečien bolo z prezenčného štúdia a my zvyšní traja odpadlíci sme boli prví z externistov, ktorí končili štúdium. Ten rok dokonca prezenční prvýkrát štátnicovali len z obhajoby bakalárky a nejakej jednej otázky. Externisti sme dostali všetko po starom. Čiže bakalárka a celé tri okruhy otázok.
Síce som mal prísť na rad ako posledný, no dostal som na starosti... no... ja vlastne už neviem, čo. Buď to boli chlebíčky, pagáče, alebo kvety. Marí sa mi, že som bral chlebíčky a možno som bral aj pagáče, ale toto si skutočne vôbec nepamätám. Aj tak je to nepodstatné. Podstatné však bolo, že som prišiel hneď ráno, lebo som mal pocity spolutrpiteľov hneď z prvej ruky.
Nálada sa postupne uvoľňovala, keď vyšla prvá baba, ktorá to dala. Druhá, tretia aj štvrtá to dali tiež úplne v pohode. Nádej v nás priam kričala, že to možno nebude také zlé. Vtom však vyšla posledná prezenčná baba s plačom, že to určite nedala a že ju riadne grilovali. Keď sa napokon vrátila z hodnotenia, ukázalo sa, že to ozaj nedala. Vtedy sa do nás zvyšných vliala nová vlna desu.
Vošla prvá externá spolužiačka. Keď vyšla, povedala, že bakalárka úplne zle, lebo to, o čom písala, sa jej témy dotýkalo len okrajovo aj napriek tomu, že jej ju školiteľ schválil, a to ju tak vystresovalo, že odpoveď tiež nebola bohvieaká. Nakoniec to teda fakt nedala. Čo je veľmi smutné, lebo na druhý pokus o rok už nešla, keď už na tie naše štátnice prišla tehotná. Porazilo by ma, keby mi to takto tesne pred koncom nevyšlo.
Predposledný spolužiak vošiel a vtedy sa ma zmocňovala panika, ktorá sa striedala s rezignáciou vo vlnách. Keď vyšiel, bol taký, že vlastne nevie, ale mohlo by to stačiť. Aj stačilo. Spravil.
A nakoniec ja. Tajomníčka začala formalitami. Predstavila mňa, moju prácu, školiteľku a oponentku, pri ktorej všetci začali pozerať zmätene jeden na druhého. Mali sme totiž možnosť zvoliť si externého oponenta. Podmienkou bolo, že musí mať vysokoškolský titul a musí byť z praxe. Vybral som si teda jednu známu, ktorá je účtovníčka, a tým som si otvoril možnosť ohodnotiť sám seba a napísať si otázky, na ktoré zvládnem odpovedať. Aby to nebolo nápadné, navrhol som si B a ak ma pamäť neklame, urobila tak aj moja školiteľka.
Rozhovoril som sa o tom, čo bolo cieľom mojej práce a rovno som prešiel k tomu, akým spôsobom som sa dopracoval k výsledkom a čo z nich vyplýva. Iba súhlasne prikyvovali. To bolo dobré znamenie. Potom sa pýtali na otázky navrhnuté školiteľkou a oponentkou, pričom k jednej mali aj dodatočnú otázku úplne z cesty, na ktorú som nevedel odpovedať. Na to mi len povedali (a na to nikdy nezabudnem!): „V poriadku, to nebolo predmetom vašej práce. Chcel som len vedieť, či ste sa zaujímali.“ Načo?! Načo ma bolo treba stresovať ešte viac?!
No nič. Pokračovali otázky. Z ekonomiky viem, že som si vytiahol číslo jeden a to mi vtedy odľahlo, lebo to bola asi najjednoduchšia téma. Aj keď sa najobávanejší skúšajúci z celej komisie snažil nachytať a kládol mi zákernejšie otázky, celkom sa mi darilo mu čeliť. Potom prišiel manažment, kde skúšajúca chcela jednu definíciu, ale úplne presne od slova do slova. Jasné, že som ju presne nevedel a opis vlastnými slovami jej nestačil. Nejako sme sa však pomocou navádzania nejako spoločne dopracovali k doslovnému zneniu. Marketing bol už potom v pohode. Tam som sa síce trochu zamotal, ale inak fajn.
Po tejto vyčerpávajúcej odpovedi ma poslali za dvere, aby sa mohli poradiť, pričom predseda komisie prehlásil pamätnú vetu Cézara: „Kocky sú hodené.“
Práve moje vyhodnotenie trvalo najdlhšie. Ani nie preto, že by môj výkon balansoval medzi dvomi známkami, ale preto, že celý tento proces narušila akási neznáma pani, ktorá vošla do miestnosti a bola tam s nimi minimálne dlhých pätnásť minút.
Nakoniec teda hurá. Zavolali ma dnu. Rovno mi podávali ruky. Gratulovali. Myslím, že už hlavne chceli ísť domov. Celý môj výkon zhodnotili tak, že mi dali za bakalárku B a zo všetkých troch okruhov po C-čkach. Celkovo som teda splnil štátnu skúšku na C a nadobudol titul Bc. pred menom.
Ihneď po tomto rýchlom hodnotení všetkých ostatných zavolali dnu (pretože tí, čo už spravili, museli ostať do konca), aby si vypočuli záverečný príhovor, potom sa otvorilo šampanské, mali sme sa ponúknuť z toho, čo ostalo, a potom to všetko aj upratať. Toto vyvolalo stres v skupinovom čete so spolužiakmi, lebo som im nemal kedy dať vedieť, ako som vlastne dopadol, lebo ich to isté čakalo až na druhý deň.
Takto sa teda začala a skončila jedna z mojich vysokoškolských kapitol. Nabudúce vám môžem porozprávať o tom, ako som sa dostal na školu v Brne a ako mi išlo štúdium tam.
Zatiaľ sa majte pekne a čítame sa nabudúce.
 |
| Modrá matcha na záver |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára