Denník nádejného korčuliara #2

Keď si už myslíte, že vám to ide, ale osud vás nakoniec vysmeje

Zdravím všetkých korčuliarskych profesionálov!

Nadišiel čas na druhý pokus o to, niečo so sebou robiť aj takto cez zimu a konečne si splniť jeden z cieľov nech to znie akokoľvek trápne a rovnako trápne to vyzerá, keď sa na ľade trepocem ako tučniak s epileptickým záchvatom. Nie, nevzdávam sa! Veď som predsa pred týždňom nespadol ani raz, prečo sa teda nepokúsiť o prípadnú zlomeninu druhýkrát?

V sobotu to vyzeralo na nudné ležanie v posteli a ničnerobenie, pretože sa o mňa pokúšala (a stále sa pokúša) smrteľná choroba – soplík. Z toho sa ale vykľulo niečo celkom iné. Keďže si sestra o pol druhej – teda polhodinu pred otvorením klziska pre verejnosť – ešte užívala poobedný spánok myslel som, že sa teda naozaj nikam nejde a nechal som to tak. No potom o trištvrte na dve mi nabehla do izby s tým, že prečo sa neobliekam, už by sme mali ísť. A vtedy som sa zamyslel: Budem radšej ležať a v pokoji sa vyliečim, alebo pôjdem do tej zimy a budem riskovať zápal pľúc? Nah... Ide sa!

Po tom, čo som sa proti vonkajším vplyvom vyzbrojil hrubým šálom, rukavicami a bundou sme sa teda vybrali na zimný štadión, ktorý je asi desať minút cesty z bytu. Obuli sme si korčule a išli sme. Na moje prekvapenie to už nešlo až tak zle ako prvýkrát. Možno to bolo tým nevyjazdeným ľadom, ale išlo mi to celkom fajn. Napriek tomu som ešte stále musel držať sestru za predlaktie. Totiž, lepšie sa mi držalo ľavou rukou než by som sa musel držať pravou mantinelu. Navyše, mantinel sa nehýbe, preto by som sa musel neustále púšťať. Všetko bolo v pohode, dokonca sme išli aj celkom rýchlo, potom s krátkymi pauzami a tak. Vtedy som pochopil sestrin výrok z prvej lekcie, že to ako sa korčuľuje sa vysvetliť proste nedá. Mala pravdu. Tiež by som nedokázal niekomu povedať ako to vlastne robím, že idem vpred.

Keď sme už išli tak zabehnutí pristavila sa ku mne spolužiačka zo strednej školy, ktorú som už dávno nevidel, keďže ani na stretávke nebola. Chvíľu vedľa nás korčuľovala aj so svojou malou sestrou, potom sme sa dohodli, že pôjdeme po korčuľovaní niekam von a tak sme si išli po svojom.

V priebehu korčuľovania som sa pokúšal aj púšťať sestrinu ruku, no márne. Beztak ma zvykla prepadnúť náhla nestabilita, ktorú som ale vždy ustál.

Sestra: Budem mať svalovku na bruchu ako sa zapieram, keď sa ma silno chytíš.
(O pár sekúnd na to, keď som opäť stratil rovnováhu a zaprel som sa)
Sestra: Á! Mám kŕč v žlčníku. Neviem, kde je žlčník, ale mám kŕč.

Ku koncu ma takto zopárkrát trhalo, až sa nakoniec stalo...

Celkový počet pádov: 

1

Nuž, je to tak. Asi desať minút pred koncom sa môj rekord pádov pokazil, no nebolo to vôbec také ako sestra popisovala. Vraj sa ona bojí padnúť, lebo sa nebude vedieť na korčuliach postaviť a plakala by dovtedy, kým by sa ľad neroztopil a ona by potom mohla pokojne vstať a odkráčať preč. Vtipálek jeden. No ale ja som bez problémov vstal, oprášil sa a šiel ďalej. No už moja sebaistota po tom páde utrpela šok a tak som sa začínal kymácať čoraz častejšie, preto sme to už vzdali a odišli sme.

Záverom dňa mala byť stretávka so spolužiačkou v kaviarni, kam som sa chystal len na hodinu, keďže mi nebolo dobre. No jasné. Hodinu. Z hodiny boli tri hodiny, pretože sme sa spontánne rozhodli, že si pôjdeme zahrať biliard. Hovorím si: Prečo nie? Je sobota, zajtra sa možno nepostavím, ale aspoň dnes sa zabavím. Ale musím uznať, že sobota bola strávená oveľa lepšie, než som sprvu predpokladal.

Čítame sa nabudúce!

Biliard na záver