Denník nádejného korčuliara #1

Kto by to bol povedal, že sa konečne dostanem na ľad...

Zdravím všetkých ľadomilov!

Ako niektorí možno viete, už niekoľko rokov sa chcem naučiť korčuľovať na ľade, no stále prišlo do cesty niečo, prečo sa nedalo. Napríklad minulý rok to bol fakt, že mi hlodavce zničili moje staré korčule.

Áno je to tak, kedy si dávno, keď som bol ešte prvákom na strednej škole som nadobudol odhodlanie, že sa tento zaujímavý šport naučím vykonávať. Vtedajšia spolužiačka bola plná ambícií, že ma to naučí a ako to dopadlo? Dve minúty vedľa mňa vydržala korčuľovať, potom sa napojila na slúchadlá a ufujazdila preč. Mne neostávalo nič iné, iba sám sa šmýkať pri mantineli, padať, vstávať a preklínať toho, kto tento šport vymyslel. Po dvoch takýchto dvojhodinovkách som zavesil svoje korčule na klinec a do minulého roka som ich nevidel. Toľko k detským snom.

Ale! Tento rok je to iné! Nedávno som si kúpil nové korčule a už to, že som si ich kúpil ma zaväzuje k tomu, aby som ich nenechal len tak pohodené a nevyužité. Prvý krok k úspechu bol teda splnený. Už bolo treba len dať ich nabrúsiť a vrhnúť sa na dobrodružstvá kĺzavého terénu.

Včera sme sa preto so sestrou rozhodli, že navštívime zimný štadión. Keď sme dorazili, obišli sme ho k zadnému vchodu, kde sa údajne mali brúsiť korčule. Boli tam dvaja páni, ktorí si mysleli, že sme chceli prejsť zadom bez platenia, no nakoniec sme im vysvetlili o čo ide a korčule nám obom nabrúsil jeden z nich. Potom nás pustil dverami k ľadu, aby sme nemuseli obchádzať štadión. Čo to znamenalo? Predsa len vstup zdarma. Na prvýkrát po rokoch riadne šťastie.

Obuli sme si korčule, poriadne ich zaviazali a s dávkou rešpektu som sa opatrne postavil na ľad. To bolo v pohode. Ľavou rukou som chytil sestru za predlaktie, pravou mantinel. Ostávalo len pohnúť sa. To už bolo trochu zložitejšie. Sestra začala svoju inštruktáž: "Nohami takto a takto, proste sa uvolni a šmýkaj sa" a pre mňa to bolo akoby povedala: "Teraz sprav premet, otočku a mlynské koleso." Nevadí, nejako to zvládnem, takto som sa povzbudzoval a pustil som sa vpred. Svojimi ťarbavými pohybmi som sa snažil nespadnúť a podarilo sa. Nervózny som bol akurát z detí, ktoré s obľubou a opakovane prefrčali predo mnou. Ale išlo to. Pomaly, ale išlo. Obdivujem sestrinu trpezlivosť. Hodinu a pol sa vedľa mňa šuchtala a snažila sa, aby som nespadol a ju nestiahol so sebou. Asi po hodine a štvrť tvárenia sa, že sa korčuľujem nás oslovil pán a povedal, že si mám tie korčule lepšie zaviazať, lebo sa mi v nich hýbe noha a preto mi to nejde. Poslúchli sme ho a hádajte čo, trochu sa to zlepšilo. Pred posledným kolom sestra vyhlásila: "Väčšinou, keď som s niekým išla posledné kolo práve vtedy sme spadli." Načo mi to hovorila? Dovtedy som ani raz nespadol. Celé posledné kolo som bol v napätí, či sa mi to nepodarí pri posledom. Čakali ste, že hej? Sklamem vás. Zvládol som nepadnúť ani raz. Ani sestre som nezlomil ruku. Na prvý pokus celkom slušné.

Tak sme teda skončili, vyzuli korčule a obuli topánky s pocitom, že mám nohy aspoň štyrikrát väčšie než obvykle a odišli sme domov.

Môj boj o zvládnutie tohto športu pokračuje, snáď, budúci víkend. Nevzdávam to, zvládnem to!

A čo vy? Aké boli vaše prvé skúsenosti s korčuľovaním? Dajte mi vedieť v komentároch.

Čítame sa nabudúce.

Výhľad na Bojnický zámok na záver